Dňa 7. januára 1993 poľský parlament anuloval zločinný interrupčný zákon z roku 1956 a schválil nový zákon na ochranu života nenarodených detí. Ale aj tento zákon má, žiaľ, tri výnimky. V roku 2010 sa 600 000 Poliakov podpísalo na petíciu za schválenie zákona, ktorý by úplne, bez výnimiek, zakazoval zabíjanie nenarodených detí.
Záležitosť sa dostala do programu parlamentného rokovania, ale hneď sa ozvali protivníci tohto návrhu, ktorý tvrdili, že zákon z roku 1993 bol vypracovaný na základe kompromisu povoľujúceho usmrtiť ľudský plod len v úzko vymedzených situáciách.
Pojem „kompromis“ má dva významy: 1. porozumenie, vyriešenie sporu cestou vzájomných ústupkov; 2. odklon od uznaných noriem a názorov z ohľadu na očakávaný zisk. Kladiem si otázku, s kým by sme sa mali dohodnúť. Chápem, že na jednej strane sú ľudia, ktorí sú za zachovanie života každého počatého dieťaťa bez výnimky, a na druhej strane sú prívrženci zabíjania, lepšie povedané vraždenia nenarodených detí v rôznom meradle. Nech je to akokoľvek, kompromis je dohodou – možno nie so samotnými vykonávateľmi tejto vraždy, ale s tými, ktorí tento úkon dovoľujú, tolerujú, ba považujú ho za správny. Atu vzniká zásadný problém: je možné uzatvárať dohodu s niekým (konkrétnym človekom, viacerými ľuďmi či politickou stranou), kto schvaľuje nemorálny a hanebný skutok? Inak povedané: je dovolené vyjednávať so zlom? Viem, že sa hneď ozvú hlasy tvrdiace, že nejde o zabitie človeka, ale len o zlikvidovanie zárodočnej hmoty. Avšak každý zodpovedný biológ, lekár alebo genetik bude považovať takéto argumenty za neoprávnené. MUDr. Jerome Lejeune, vedúci Katedry genetiky na Univerzite René Descartesa v Paríži, vyjadril súčasný stav vedeckého poznania o počiatku ľudského života takto: „Vďaka mimoriadnemu technickému pokroku sa nám podarilo preniknúť do súkromného života plodu. Prijať za nepopierateľný fakt to, že po oplodnení vznikla nová ľudská bytosť, už nie je vecou osobného názoru či vkusu. Ľudská prirodzenosť tejto bytosti od chvíle počatia až do staroby nie je metafyzickým tvrdením, ktorému možno oponovať, ale je to obyčajný empirický fakt.“ Doposiaľ som nepočul (a možno už existujú také zámery?), aby niekto plánoval uzavrieť kompromis napríklad so zlodejmi.
Ak sa zameriam na druhý význam pojmu „kompromis“, neviem, aký reálny osoh môže mať niekto z „kompromisného“ interrupčného zákona (ktorý sa formálne označuje elegantnejšími slovami), keďže ide o odmietnutie piateho Božieho prikázania. Zrejme sa tu zohľadňuje fakt, že narodenie postihnutého alebo chorého človeka je pre svet, a teda pre spoločnosť a rodinu, istou, (niekedy) veľkou príťažou. To je pravda. Ale veď nikto z nás nie je stopercentne zdravý, takže skôr či neskôr bude mať nejaké zdravotné ťažkosti a bude potrebovať pomoc. Proti tomu nič nezmôžeme. Dobre zorganizovaná spoločnosť má predsa lekárov, nemocnice, opatrovateľskí centrá, lekárske a farmaceutické inštitúty a špeciálne pedagogické zariadenia. Okrem toho nie je tajomstvom, že mnohí čiastočne postihnutí ľudia mali a majú rozmanité schopnosti a talenty, ba niektorí sú géniovia.
Pre mnohých z nás je samozrejmé, že súhlas sinterrupčným kompromisom je prvým krokom k totalitnému štátu. Ak je dovolené zabiť postihnuté dieťa, prečo by sme nezabili chorého starca? Za interrupciou bude bezpochyby nasledovať eutanázia a vylúčenie zo spoločnosti starých, menej nadaných a menej šikovných... ľudí. A potom nezáujem o rodinu alebo o slobodnú matku či osamelého otca, ktorí sa boria s ťažkosťami. Ako napísal blahoslavený Ján Pavol II.: „A práve toto sa deje aj na politickej scéne a na pôde štátu: prvotné a neodcudziteľné právo na život stáva sa predmetom diskusie alebo môže byť upierané na základe hlasovania v parlamente alebo z vôle časti spoločnosti, i keď početne silnejšej. Je to zhubný následok neobmedzenej vlády relativizmu: ,právo‘ prestáva byť právom, lebo už nemá základ vnenarušiteľnej dôstojnosti osoby, ale podriaďuje sa vôli silnejšieho. Keď sa takto demokracia spreneveruje vlastným princípom, mení sa vpodstate na totalitárny systém. Štát už nie je ,spoločným domom‘, kde môžu všetci žiť v súlade so základnými zásadami rovnosti, ale pretvára sa v tyranský štát, uzurpujúci si právo disponovať životom slabších a bezbranných, nenarodených detí a starých, a to v mene spoločenského úžitku, ktorý v skutočnosti znamená len záujem určitej skupiny“ (Evangelium vitae 20).
Nedokážem pochopiť, ako je možné, že v spoločnosti, ktorej členovia sa vo veľkom počte hlásia k viere, predovšetkým ku katolíckej viere, sa vyskytuje problém interrupcie. Veď sa hovorí jasne anahlas, dostatočne nahlas, aby to bolo počuť v celej krajine, v každej domácnosti a predovšetkým v parlamente, že každý katolík, ktorý súhlasí s akoukoľvek formou interrupcie, napríklad tým, že hlasuje za túto procedúru, samým právom upadá do exkomunikácie, čiže vylučuje sa zo spoločenstva Cirkvi. Ľuďom, ktorí sa verejne a oficiálne vyhlasujú za prívržencov interrupcie, najmä ak sú to zároveň aj politici, nie je dovolené podať Eucharistiu počas oficiálnych slávností. Nezabúdajme, že prijatie Eucharistie v stave smrteľného hriechu má tragické duchovné následky a je pohoršením pre iných. Svätý Pavol upozorňuje: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (Prvý list Korinťanom 11, 27 – 28).
Samozrejme, že samotný zákon o ochrane počatého života nevyrieši všetko. Treba sa právne aj ekonomicky postarať o rodiny, vytvoriť atmosféru úcty k ženám v požehnanom stave, k ženám-matkám. Ale najdôležitejšiu, základnú úlohu pri ochrane života zohráva modlitba. Ona by mala sprevádzať všetky podujatia za ochranu života nenarodených detí. Blahoslavený Ján Pavol II. nás vyzýval: „Nesmieme sa prestať modliť! Môže to byť aj modlitba bez slov. Nech z tohto miesta všetkým zaznie jednoduchá a zásadná pápežova výzva k modlitbe. Je to najdôležitejšia výzva. Najpodstatnejšie posolstvo“ (7. júna 1979). Ak neprijmeme túto výzvu, ľudstvo sa zdegraduje a postupne zanikne. Bol by to dôsledok nerozumnosti, necitlivosti a porušovania prirodzených zákonov.
