Autor: Sebastian Bednarowicz,
"Milujte sa!" 26/2012 → Cirkev
„Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jána 15, 20). Tieto Kristove slová sú veľmi pravdivé. Dvetisíc rokov existencie Cirkvi je poznačených svedectvom miliónov mučeníkov, ktorí – kráčajúc v šľapajach diakona Štefana – aj napriek prenasledovaniu vytrvali vo viere v Krista. Ich svedectvo je jedným z najvzácnejších pokladov Cirkvi a je dôkazom pravdivosti kresťanskej viery.
Medzi takmer 45 miliónov katolíckych mučeníkov, zabitých v 20. storočí, patrí aj arcibiskup Ignác Malojan, zavraždený v roku 1915 pri vlne prenasledovania Arménov zo strany mladotureckej vlády. (Mladoturci – členovia a prívrženci vtedy vládnucej strany Jednota a Pokrok; pozn. red.).
Blahoslavený Ignác Šukrullah Malojan sa narodil v roku 1869 v meste Mardin v juhovýchodnom Turecku. Mesto malo v tom čase 40 000 obyvateľov, z čoho polovicu tvorili kresťania rôznych obradov. Rodičia blahoslaveného, Malkon a Farida, patrili do Arménskej katolíckej cirkvi (v Mardine vtedy žilo asi 6000 Arménov a takmer všetci boli katolíkmi). Okrem Šukrullaha mali ešte sedem detí.
Nábožný a skromný život rodiny pomohol budúcemu blahoslavenému prijať kňazské povolanie. Vďaka úsiliu miestneho farára začal bohoslovecké štúdium v Libanone v kláštore Bzommar, v jednom z najdôležitejších seminárov arménskych katolíkov. V roku 1896 na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bol Šukrullah vysvätený za kňaza a prijal meno Ignác na počesť jedného z prvých biskupov Antiochie, ktorý podstúpil mučenícku smrť v Ríme v roku 107.
Schopnosti mladého kňaza rýchlo ocenili jeho cirkevní predstavení. V roku 1897 poslali Ignáca do Egypta, ale zakrátko nato ho Boghos Bedros XII. Sabaghian, arménsky katolícky patriarcha Konštantínopola, menoval za svojho sekretára. Avšak vzhľadom na zdravotné ťažkosti a klímu hlavného mesta Osmanskej ríše sa Ignác musel vzdať úradu aj titulu patriarchálneho vikára a vrátiť sa do Egypta, kde sa ako farár v Alexandrii a v Káhire preslávil svojou horlivou a obetavou službou farníkom.
V roku 1910 patriarcha poveril Ignáca Malojana úlohou zastaviť anarchiu, ktorá zavládla medzi veriacimi arménskeho obradu v jeho rodnom Mardine. V nasledujúcom roku Ignác odcestoval do Ríma, kde sa zúčastnil na synode svojej Cirkvi a vykonával funkciu jej sekretára. Táto synoda ho 22. októbra 1911 menovala za biskupa Mardinu po tom, ako sa jeho predchodca zriekol úradu z dôvodu vysokého veku. Nový biskup zasvätil duchovnú obnovu svojej diecézy Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a na audiencii dostal osobitnú podporu od vtedajšieho pápeža, svätého Pia X.
„Pastier nemôže opustiť svoje ovce ani kvôli záchrane svojho života“
Pri vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 sa Turecko postavilo na stranu Nemecka. Arménov, ktorí mali bohaté kontakty s Francúzskom, Anglickom a Ruskom, označili za možných zradcov, čo malo za následok mnohé represálie, vrátane odzbrojenia arménskych vojakov a deportácií civilného obyvateľstva. Aj napriek takýmto ponižujúcim opatreniam prejavoval biskup Malojan svoju lojalitu voči Osmanskej ríši a povzbudzoval Arménov, aby zásobovali armádu proviantom. Biskupovu vernosť ocenil samotný sultán, ktorý ho 6. apríla 1915 vyznamenal rádom El-Chahani a v liste mu vyjadril vďačnosť za jeho lojalitu voči Turecku.
Žiaľ, ani takéto prejavy uznania nestačili na to, aby biskupa ochránili pred represáliami. Už 30. apríla obkľúčil policajný oddiel arménsky kostol a biskupské sídlo s obvinením, že tam skrývajú zbrane. Na príkaz policajného veliteľa Mamduha oddiel vykonal výstražnú prehliadku arménskeho chrámu. Pri tomto zásahu policajti zneuctili oltár a hroby duchovných. Tamojšieho kostolníka kruto mučili – klincami ho pribili na stenu a šľahali bičom. Potom mu vytrhli nechty a na hruď mu prikladali žeravé železo.
Biskup Malojan si uvedomoval, že jeho život je v ohrození. 1. mája 1915 sa stretol s katolíckymi duchovnými v Mardine a určil svojich nástupcov. Zanechal duchovný testament, v ktorom okrem iného napísal: „Predovšetkým vás vyzývam, aby ste posilnili svoju vieru a dôveru voči svätej Cirkvi, ktorá prijala učenie od svätého Petra, ktorého si Kristus vyvolil za skalu. Na tejto skale a na krvi apoštolov a mučeníkov postavil svoju Cirkev. Prečo by sme nemohli získať ten veľký dar, aby sa naša krv, hoci sme hriešni, zmiešala s krvou týchto svätcov? Zámery Najvyššieho s nami sa uskutočnia, nech sú akékoľvek, vrátane deportácií či mučeníctva. Mojou najväčšou túžbou je vidieť, že moje stádo nasleduje môj príklad poslušnosti Svätej stolici. Deti moje, odovzdávam vás Bohu a prosím vás, pomodlite sa za mňa, aby mi Boh dal silu a odvahu žiť v jeho milosti a láske až po preliatie krvi.“
Krátko nato sa v okolí Mardinu začalo masakrovanie arménskeho obyvateľstva. Zoči-voči týmto udalostiam požiadali miestni predstavitelia biskupa Ignáca, aby opustil mesto a skryl sa v horách. Biskup to odmietol s tvrdením, že pastier nemôže opustiť svoje ovce ani kvôli záchrane svojho života.
Krížová cesta mardinského arcibiskupa
3. júna, na sviatok Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, uväznili biskupa Ignáca, jeho sekretára a 27 mardinských katolíkov. Počet väzňov onedlho prekročil 400.
Biskup, jeho kňazi a diakoni nemali vo väzení nijaké ilúzie o svojom ďalšom osude a spolu so svojimi veriacimi sa pripravovali na smrť. Z ich väzenskej cely sa rozliehala ustavičná modlitba a štyri kúty miestnosti sa zmenili na spovednice, kde väzni – dokonca aj tí, čo boli dovtedy nábožensky ľahostajní – pristupovali k sviatosti zmierenia.
Biskup Ignác sa vyznačil mimoriadnym hrdinstvom pri vypočúvaní. Po tom, ako odmietol obvinenia zo skrývania zbraní, dostal od Mamduha nasledujúci návrh: „Staň sa moslimom a vyznaj to, inak bude tvojím údelom smrť.“ Budúci blahoslavený mu odpovedal: „Moslimom? V nijakom prípade nezavrhnem svoje náboženstvo a svojho Spasiteľa. Vychovali ma vo svätej Katolíckej cirkvi, od najmladších rokov som spoznával základy jej pravdivého učenia a oboznámil som sa s jej nepopierateľnými faktami ešte predtým, než som sa nezaslúžene stal jedným z jej pastierov. Preliať krv za svoju vieru pokladám za vec, ktorá je môjmu srdcu najmilšia. Naisto totiž viem, že ak podstúpim mučenie z lásky k tomu, ktorý za mňa zomrel, budem jedným z najšťastnejších a najblaženejších ľudí a v nebi uvidím svojho Pána. Môžeš ma biť a rozsekať ma na kúsky, ale nikdy sa nezrieknem svojho náboženstva.“
Keď Mamduh počul takúto odvážnu odpoveď, udrel biskupa Ignáca hlavňou pištole do hlavy. Prítomní policajti začali kričať: „Pohŕdaš naším náboženstvom?!“ Jeden z nich udrel biskupa po tvári a povedal mu: „Prisahal som na Allaha, že ťa budem mučiť a spôsobím ti strašnú smrť!“ Potom spútali biskupa do okov, neľútostne ho bili a zavliekli ho do osobitnej cely v podkroví väznice. Počas tohto utrpenia sa biskup modlil: „Pane, zmiluj sa nado mnou. Pane, daj mi silu.“ Kričal na uväznených kňazov, aby mu udelili rozhrešenie. Keď to policajti počuli, začali ho príšerne mučiť: vytrhávali mu nechty z prstov na nohách.
9. júna stýraného biskupa navštívila vo väzení jeho matka Farida, ktorá horko plakal pri pohľade na strašný stav svojho syna. Malojan ju potešoval slovami: „S Božou pomocou som pripravený preliať svoju krv z lásky k tomu, ktorý ma vykúpil. Poď bližšie, aby som ťa mohol pobozkať na rozlúčku. Modli sa za mňa a v pokoji sa vráť domov.“
Nasledujúci deň vyviedli biskupa Ignáca, jeho kňazov a vyše 400 kresťanov rôznych vyznaní na osamelé miesto za Mardinom. Cieľom ich cesty mal byť údajne Dijarbakir. V skutočnosti však v istých časových odstupoch oddelili od karavány skupinu ľudí, ktorých následne zabili. V okolí Šejchanu Mamduh prikázal, aby karavána zastala. Snažil sa naviesť kresťanov, aby sa zriekli svojej viery.
Hlasno zakričal: „Ríša vám prejavila toľko láskavosti, a vy ste ju za to zradili. Preto ste odsúdení na smrť. Ale ak niekto prijme islam, bude prepustený a vráti sa do Mardinu. Inak bude rozsudok vykonaný. Pripravte sa, aby ste mi dali svoju konečnú odpoveď!“ V mene celej skupiny odpovedal biskup Ignác: „Nikdy sme neboli nelojálni voči štátu, a vy chcete, aby sme boli nelojálni voči nášmu náboženstvu? Nikdy!“ Všetci prítomní potvrdili jeho slová jednohlasným zvolaním: „Nikdy!“ A biskup dodal: „Zomrieme, ale zomrieme v Kristovi.“ Jeden Armén podišiel k vojakovi a povedal: „Zabite ma a uvidíte, ako kresťan zomiera za svoju vieru.“
Kresťania vedeli, že sú to ich posledné chvíle. Všetci si kľakli a kňazi im dali rozhrešenie. Potom rýchlo vzali zvyšky chleba a zaniesli ich biskupovi, ktorý ich konsekroval, a Eucharistiu rozdali veriacim. Duchovne ich to posilnilo a povzbudilo. Dokonca aj jeden z tureckých vojakov vydal o tom svedectvo, keď sa o tejto vznešenej chvíli neskôr vyjadril: „V tej hodine som zazrel oblak, ktorý väzňov zahalil. Zovšadiaľ začala vystupovať zázračná vôňa a na ich tvárach bola radosť a pokoj.“
„Chválim sa krížom môjho Pána a môjho Boha“
Mamduh pri pohľade na neochvejný postoj Kristových vyznávačov prikázal, aby vojaci vykonali trest smrti. Dialo sa to postupne. Prvých sto väzňov zavraždili v Šejchane, ďalších v okolí pevnosti Zirzavan a ostatných dvesto pri Dijarbakire. Medzi tými, ktorých zabili šabľami, ukameňovali alebo zastrelili, však nebol biskup Malojan. Mamduh stále rátal s tým, že čelný predstaviteľ arménskych katolíkov z Mardinu pri pohľade na zabíjanie svojich veriacich podľahne jeho prosbám a prijme islam. Blahoslavený Ignác mu však odpovedal: „Tvoja žiadosť ma prekvapuje. Povedal som ti už predsa, že žijem pre svoju vieru a že za ňu aj zomriem. Chválim sa iba krížom môjho Pána a môjho Boha.“
Tieto rozhodné slová Mamduha nahnevali, vytiahol pištoľ a zastrelil biskupa, ktorý z posledných síl tesne pred smrťou zašepkal: „Bože, zmiluj sa nado mnou. Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha.“ Stalo sa v noci z 10. na 11. júna 1915 na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktoré si tento blahoslavený mučeník osobitne uctieval. Telo biskupa Ignáca spálili a turecký vojenský lekár napísal, že príčinou jeho smrti bol srdcový infarkt.
„Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti“ (2 Tim 1, 7)
7. októbra 2001 pápež Ján Pavol II. blahorečil tohto arménskeho mučeníka. V homílii o tomto svedkovi viery povedal: „Arcibiskup Ignác Malojan, ktorý štyridsaťšesťročný zomrel ako mučeník, nám pripomína duchovný boj každého kresťana, ktorého viera je vystavená útokom Zlého. Deň za dňom čerpal z Eucharistie silu potrebnú na to, aby veľkodušne a horlivo vykonával svoje kňazské povinnosti, venoval sa vyučovaniu, sviatostnej pastorácii a službe najchudobnejším. Po celý svoj život žil podľa slov svätého Pavla: ,Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy‘ (Druhý list Timotejovi 1, 7). Zoči-voči nebezpečenstvu prenasledovania blahoslavený Ignác neprijal kompromisy a tým, čo naňho naliehali, vyznal: ,Bohu nie je milé, aby som zaprel Ježiša, môjho Spasiteľa. Preliať krv za vieru je najväčšou túžbou môjho srdca.‘ Nech jeho príklad osvieti všetkých, ktorí chcú byť dnes svedkami evanjelia na Božiu slávu a pre spásu blížnych.“
Medzi takmer 45 miliónov katolíckych mučeníkov, zabitých v 20. storočí, patrí aj arcibiskup Ignác Malojan, zavraždený v roku 1915 pri vlne prenasledovania Arménov zo strany mladotureckej vlády. (Mladoturci – členovia a prívrženci vtedy vládnucej strany Jednota a Pokrok; pozn. red.).