Autor: Svedectvo,
"Milujte sa!" 26/2012 → Večný život
Matúš T. bol roľník. Zomrel v roku 1904, keď jeho dcéra Agnesa, moja mama, mala 17 rokov. Každý rok dali za zosnulého odslúžiť svätú omšu. Po desiatich rokoch, keď vypukla prvá svetová vojna a životné podmienky sa zhoršili, sa moja mama rozhodla, že svätú omšu už nedá odslúžiť. Pomyslela si, že jej otec bol dobrý človek a že po toľkých rokoch je už určite v nebi. Ale v deň výročia smrti starého otca Matúša mala moja mama zvláštny, akoby prorocký sen...
Snívalo sa jej, že vchádza do stodoly a v humne s udupanou hlinou, kde sa zvyčajne cepmi mlátilo obilie, stojí jej otec. Po jeho boku ležala pod stenou kopa vymláteného, no neočisteného obilia. Zosnulý roľník bral z kopy po jednom zrnku, pozeral sa naň a, akoby sa modlil a trápil zároveň, ho odkladal na druhú stranu.
Agnesa sa ho opýtala: „Otec, čo to robíš?“ – „Vidíš, dieťa moje, čistím zrno, a až keď ho všetko očistím, pôjdem do neba.“ Moja mama sa pozrela na veľkú kopu obilia s plevami a na malú kôpku čistého zrna na druhej strane a veľmi prekvapene povedala: „Otec, ty ešte nie si v nebi?“ Otec ukázal prstom hore, odvetil: „Pán Boh je spravodlivý“ a zmizol.
Moju mamu to vystrašilo a prebudila sa. Ráno zobrala peniaze a išla do kostola, aby kňaza požiadala o odslúženie svätej omše za otca. Neskôr už nikdy neuvažovala o tom, koľko rokov uplynulo od jeho smrti. Až do konca života dávala slúžiť svätú omšu za svojich zosnulých rodičov.
Príslovie hovorí: „Sny sú povery, Bohu treba veriť.“ Čiže že netreba veriť snom, ale Božej prozreteľnosti. Tento sen bol však dobrý a múdry. Možno sám anjel strážca uspôsobil Agneskin mozog, aby videla obraz a počula slová, ktoré jej pripomenú, že nemá zabúdať na zosnulých. Ja si myslím, že to bol prorocký sen, ktorý Boh daroval mne a nám všetkým, a nielen Agneske.
Hovoríme, že ak človek zomrie v posväcujúcej milosti a dopustil sa všedných hriechov, jeho duša ide do očistca. Je to pravda, ale nie celá. Sväté písmo nikdy nehovorí o hriechoch ako o zrnách, ale ako o plevách. Podľa svätého Jána Krstiteľa ich treba spáliť. Zrno sú dobré skutky, ktoré Boh chce odmeniť v nebi. V očistci budeme dobré skutky očisťovať utrpením a modlitbou, aby sme mohli vojsť na nebeskú hostinu nepoškvrnení. Svojou modlitbou a utrpením obetovaným Kristovi môžeme urýchliť vstup zosnulých do vlasti večného svetla. Týmto spôsobom im získavame odpustky. My sa modlíme za zosnulých a oni sa modlia za nás, a volá sa to „spoločenstvo svätých“.
A druhá vec: Ako dlho sa treba modliť za zosnulých? Čas existuje len na zemi. V nebi ani v očistci, ba ani v pekle čas neexistuje. Tam je len večné „dnes“. Svätý Augustín napísal: „Tam sú všetky dni súčasne. Tam neprichádzajú ani neodchádzajú. Jeden deň nezačína vtedy, keď sa druhý končí. Všetky trvajú bez konca súčasne“ (List Probe, 130.8.15).
Naše modlitby za zosnulých zasahujú do ich súčasnosti. Keď sa modlíme za zosnulých, ktorí sú už v nebi, Boh to vie a berie to na zreteľ, keď vovádza človeka do večnosti. Modlime sa za zosnulých, pretože nikdy nie je neskoro a nikdy nie je priskoro. Keď sa modlíme za zosnulých, modlíme sa aj za seba. Tak ako kameň vyhodený do vzduchu spadne na zem, tak sa aj naše modlitby vrátia k nám. Kto robí dobro iným, robí ho aj sám sebe.
