Keď zomrela moja mama, mala som dvadsať rokov. Z detstva si pamätám, ako sme spolu chodievali do kostola, ako ma mama učila slušne žiť a pomáhať iným. Neboli sme bohatí, ale mama vždy našla niečo, čo mohla darovať iným. Pred očami mám obraz, ako každé ráno presúva medzi prstami zrnká ruženca.
V kostole sme zvykli stávať pod obrazom Panny Márie Čenstochovskej. Rada som sa pozerala na jej tvár. Cítila som, že mama ma chce odovzdať tejto Matke.
Kostol bol od nášho domu vzdialený tri a pol kilometra. Mama chodievala do kostola veľmi často, a to aj napriek množstvu povinností. Vtedy som to nechápala.
V roku 1975 ochorela. Mala zhubný rakovinový nádor a čakala ju náročná operácia. Mala pred sebou už len rok života, čo vtedy nevedela. V priebehu mesiacov sa jej zdravotný stav zhoršoval a utrpenie zväčšovalo.
Bol Veľký piatok. Mama chcela ísť do kostola, ale nikto z našich susedov nemal auto. Išla autobusom. Nemyslím si, že by verila, že túto námahu zvládne vlastnými silami. Bola už veľmi vyčerpaná. Myslím si, že dôverovala a svoje utrpenie chcela spojiť s Kristovým utrpením. Neviem, čo cítila. Určite predvídala, že je to jej posledná návšteva kostola. Spiatočná cesta bola jej krížovou cestou a jej zastaveniami boli zastávky každých dvadsať metrov. Musela si sadnúť, aby nabrala dych. Mala aj svojho Šimona z Cyrény. Bola ním mamina švagriná, ktorá ju sprevádzala.
Nastal posledný aprílový deň. Všimla som si, že utrpením vyčerpaná mama sa každú chvíľu pozerá na hodinky, akoby niekoho čakala. O chvíľu prišla mamina švagriná a začali sa spolu modliť korunku k Božiemu milosrdenstvu. Vnímala som, že situácia je beznádejná, ale nezapojila som sa do modlitby. Korunka mi bola vtedy cudzia...
Potom si mama sadla, hoci od istého času si už nevládala ani len sadnúť. Ba čo viac, požiadala nás, aby sme jej pomohli vstať. Poslušne sme ju vzali pod pazuchy a mama začala kráčať takmer samostatne. Kam chcela ísť? Nevedeli sme. Onedlho sa ukázalo, že išla na stretnutie s milosrdným Kristom... V polovici bytu začala klesať. Stihli sme pod ňu podložiť vankúš a ona zaspala obyčajne a tichučko. Stalo sa to v hodine milosrdenstva.
Často sa v myšlienkach vraciam k tejto chvíli spred tridsiatich rokov a verím, že mamina obeta bola Ježišovi milá, že on sám prišiel, aby voviedol jej dušu do večnosti.
Musela som ešte veľa prežiť a pocítiť chuť utrpenia, aby som to všetko pochopila. Ale nakoniec sa korunka k Božiemu milosrdenstvu stala mojou každodennou modlitbou, ako aj modlitbou môjho manžela. Pochopila som ju a obľúbila som si ju. Veľmi by som chcela, aby sa túto modlitbu modlili aj moje deti a aby ma sprevádzala v poslednej hodine môjho života. Dnes mám rovnakú chorobu ako moja mama. Ďakujem Bohu za každý nový deň, ktorý mi dáva, a prosím ho o silu a trpezlivosť pri znášaní utrpenia až do poslednej chvíle.
