Autor: Svedectvo,
"Milujte sa!" 26/2012 → Hnutie čistých sŕdc
Hnutie čistých sŕdc je mojou cestou do neba. Ešte pred rokom by mi ani len nenapadlo, že dnes budem taká šťastná! A predsa! Odovzdala som Bohu celý svoj život, každý krok a každú chvíľu. Odovzdala som sa mu celá.
Moja cesta do Hnutia čistých sŕdc bola dlhá a veľmi zamotaná... Všetko sa začalo, keď som mala šesť alebo sedem rokov. Vtedy mi kamarátka, s ktorou som sa často hrala, začala rozprávať o „živote dospelých“. Bolo to natoľko zaujímavé, že som sa chcela dozvedieť viac! A stalo sa... Do svojich hier som začala uvádzať erotické prvky, hoci som tento pojem vôbec nechápala. Nevedela som, že je to hriech. Asi v šiestom ročníku základnej školy som sa úplne pokazila – hrešila som proti šiestemu prikázaniu ako nepríčetná...
Po istom čase mi už nestačili myšlienky, ale potrebovala som silnejšie dojmy. Skamarátila som sa s chlapcami, ktorí sa opíjali a ktorí ma naučili kliať. Vzdialila som sa od Boha... Do kostola som chodila len v nedeľu a na prikázané sviatky, modlila som sa len večer a aj to záviselo od toho, či sa mi chcelo. Zviedla ma pornografia... Čítala som všelijaké časopisy, kliala som, pozerala som sa na erotické obrazy a filmy, myslela som na nečisté veci... Žila som si tak, ako sa mi chcelo.
Až v deviatom ročníku som si uvedomila, že pornografia je veľký hriech. Bolo to počas prípravy na birmovku. Povedala som si: „Dosť!“ Na chvíľu všetko odišlo, ale nie nadlho... Po sviatosti birmovania sa vrátili moje dávne túžby. Svoje telo som postavilo na roveň Bohu, ba čo viac, Boh nebol pre mňa najdôležitejší, dôležité boli len moje chúťky... Hrešila som, potom som sa pozerala na kríž a odprosovala som. Takto to išlo dookola. Najskôr rozkoš a potom Boh. Konečne nadišiel deň D... Moja priateľka mi dala časopis Milujte sa!. Prečítala som si ho v autobuse cestou zo školy. Natrafila som na článok o pornografii. Pocítila som, ako ma niečo pichlo pri srdci, a začala som plakať... Po prvý raz som nazvala svoj hriech: masturbácia. Sama som sa pripravila o čistotu...
Dlho som premýšľala, kým som sa rozhodla ísť na spoveď... Ale najskôr som sa musela na ňu pripraviť. Moje obrátenie sa začalo vo chvíli, keď som si v istom kostole kľakla a prvý raz v živote som pri modlitbe plakala a prosila o odpustenie a pomoc, ktorú som veľmi potrebovala. Odvtedy sa snažím chodiť do kostola čo najčastejšie, najlepšie každý deň. Moja modlitba sa premenila na rozhovor s Bohom, ktorý niekedy trvá aj niekoľko hodín. Kedysi som si nedokázala nájsť päť minút na modlitbu, a dnes si kľakám pred kríž aj niekoľkokrát denne.
Nakoniec prišiel čas spovede. Bála som sa, veľmi som sa bála! Ale cítila som, že Boh mi pomôže. Kľakla som si v spovednici, zatvorila som oči a... hovorila som. Premohla som strach a hanbu sama pred sebou. Prvý raz som Pánovi nezatajila nijaký hriech! Bol to úžasný pocit. Ale po spovedi mi nebolo ľahšie. Na srdci áno, lebo Boh mi odpustil, ale zostalo mi svedomie, ktoré mi vyčíta dodnes. Pochopila som, že s Bohom je všetko ľahšie. Keby mi Boh nepomohol, nevyznala by som pri spovedi tento hriech. Keby mi Boh nepomohol, nevstúpila by som do Hnutia čistých sŕdc.
Bol to nádherný deň. Deň narodenia nášho Spasiteľa! Pre mňa to bolo narodenie Boha vo mne, zrodenie môjho srdca a lásky. Pred svojím vstupom do HČS som išla na sväté prijímanie. Veľmi som sa bála, vynárala sa mi otázka: „Vydržím?“ Ale ako sme išli, niekto, kto stál za mnou, ma posunul dopredu – bol to Boh. Urobila som to. Odovzdala som celý svoj život Ježišovi!
Pred relikviami blahoslavenej Karolíny som si vyprosovala silu v boji. Sľúbila som Bohu aj sebe, že vezmem svoj kríž na plecia a pôjdem za Kristom. Nebojím sa, lebo viem, že on ma drží za ruku a nikdy ma nepustí. A ak padnem, pomôže mi vstať...
