Natuzza Evolo z Kalábrie v Taliansku, jedna z najväčších mystičiek a stigmatičiek Katolíckej cirkvi, bola osobitným znamením Kristovej prítomnosti a jeho túžby spasiť každého človeka.
Na jeseň roku 1944 Natuzza zistila, že je v požehnanom stave. Spolu s manželom s radosťou čakali na narodenie svojho prvého dieťaťa. 14. júna 1945 sa im narodil syn Salvatore. Onedlho nato sa presťahovali do trochu väčšieho domu. Natuzza sa s veľkou láskou starala o svojho manžela a prvorodeného syna. Aj naďalej prežívala mystické stavy, stretávala sa so zosnulými, zjavovali sa jej Kristus a Panna Mária a v Pôstnom období sa jej otvárali krvácajúce rany – stigmy, ktoré svedčili o jej utrpení spojenom s Kristom. Všetko sa snažila udržať v tajnosti, ale nebolo to možné. Každý deň na dvere jej chudobného príbytku klopali ľudia, ktorí prichádzali z rôznych častí Talianska aj zo zahraničia. Všetci, ktorí sa s Natuzzou stretli, vnímali blízkosť neviditeľného Boha, potrebu obrátiť sa, prehĺbiť svoju vieru a nadviazať osobný vzťah s Kristom.
Úplne sa zasvätila službe blížnym
Vo februári 1948 navštívil lekár Silvio Scuteri svojich známych v Ríme. Medzi pozvanými hosťami bol aj novinár z denníka La Tribuna. Na stretnutí doktor Scuteri nadšene rozprával o mladej mystičke Natuzze Evolo a jej mimoriadnych, nadprirodzených daroch. Novinár z La Tribuny si všetky informácie zapísal a onedlho nato uverejnil vo svojich novinách senzačný článok. Zakrátko už všetky veľké talianske denníky, ako napr. Corriere della Sera a Il Giornale d'Italia, písali o Natuzze Evolo. V talianskych masovokomunikačných prostriedkoch prebiehala živá diskusia medzi lekármi, psychológmi, psychiatrami a inými odborníkmi, ktorí sa snažili vysvetliť mimoriadne úkazy v živote mladej mystičky.
Takto sa o Natuzze dozvedelo celé Taliansko. Pre ňu a jej manžela sa začalo veľmi ťažké obdobie. Pred ich chudobným domom sa každý deň zhromažďovalo množstvo ľudí, ktorí sa chceli stretnúť s Natuzzou. Prichádzali novinári a fotografi z rôznych redakcií, ako aj predstavitelia Vatikánu, samozrejme, inkognito.
Tímy vedcov a lekárov mystičku podrobne vyšetrovali. Výsledky ich vyšetrení jednoznačne potvrdili, že Natuzza netrpí na nijakú psychickú ani nervovú chorobu.
Natuzza prijímala ľudí každý deň v týždni okrem piatku a Pôstneho obdobia, keď mala na svojom tele krvácajúce rany, stigmy, a prežívala Kristovo umučenie a smrť. Odhaduje sa, že v období medzi rokmi 1943 a 1970 navštívilo chudobný príbytok Evolovcov približne milión ľudí. Niektoré dni k nim prišlo až 400 ľudí. Mnohí tvrdili, že sa s Natuzzou stretli na miestach, na ktoré sa mohla dostať jedine pomocou daru bilokácie.
Najväčšou mystičkinou túžbou bolo, aby všetci milovali Ježiša. Boh, ktorý hovoril skrze ňu, vyzýval ľudí, aby sa obrátili. Každý, kto sa s ňou stretol, sa presvedčil o jej veľkej jednoduchosti a pokore. Napriek tomu, že bola chudobná, neprijímala od nikoho peniaze ani dary. Úplne sa zasvätila službe blížnym, pričom nikdy nezanedbávala svoje povinnosti voči manželovi ani výchovu svojich piatich detí.
27. novembra 1947 porodila druhého syna, Antona, a 29. mája 1950 dcérku Annu Máriu. Po jej narodení sa mystička s manželom a deťmi presťahovala do trochu väčšieho domu. Istí bohatí manželia kúpili po prvom stretnutí s Natuzzou dom, ktorý susedil s domom Evolovcov, a v ňom zriadili súkromnú kaplnku, aby sa čakajúci ľudia mali kde modliť.
Po treťom Natuzzinom pôrode lekári vyhlásili, že mystička už nebude môcť mať viac detí. Bohu však nič nie je nemožné. Napriek lekárskym posudkom Natuzza počala, v roku 1954 porodila dcérku Angelu a v roku 1956 syna Františka.
V roku 1982 sa redemptorista páter Vincenzo v rozhlasovom vysielaní vyjadril o mystičke takto: „Keď som sa s ňou stretol, cítil som, že jej dušu napĺňa Boh. Netreba sa čudovať, že takáto hojnosť Božej milosti sa prejavuje prostredníctvom mimoriadnych znamení. Sú to znamenia, aké Kristus udeľuje dušiam, ktoré sú s ním úzko spojené, aby im pomáhali pri apoštoláte, aby ľudia, čo sa s nimi stretnú, našli Krista vo svojom srdci. V tejto žene žiari Kristovo svetlo, a to nielen v spôsobe jej reči, ale aj v jej každodennom živote, v domácich prácach, ktoré vykonáva od rána do večera, keď sa stará o svoje deti a manžela. Stále nosí v sebe Ježišov obraz, takže všetky jej gestá a pohyby zjavujú gestá a pohyby samého Ježiša.“
Natuzza sa vyznačovala obetavou láskou, predovšetkým voči manželovi a deťom, ale aj vo vzťahu k iným ľuďom. Jej láska k blížnym sa prejavovala v hrdinskej pomoci tým, ktorí potrebovali duchovnú podporu, poznanie Božej vôle a obrátenie.
Boh dal Natuzze nadprirodzený dar, vďaka ktorému každý človek, ktorý ju navštívil, pocítil, že je milovaný jedinečným a neopakovateľným spôsobom. Mala charizmu prijímať na seba utrpenie iných ľudí, ktorým od Boha vyprosovala rôzne milosti. Mystička nikdy nevyslovila slová kritiky alebo odsúdenia. Opakovala: „Duša nesúdi inú dušu.“
Natuzza ustavične povzbudzovala svojich návštevníkov, aby často prosili o pomoc svojho anjela strážcu a aby sa skrze Máriu zasvätili Ježišovi.
Jedného dňa ju anjel strážca naučil nasledujúcu modlitbu: „Panna Mária, Útočisko môjho srdca, daj, aby som sa vždy živila nepoškvrneným Spasiteľovým telom za obrátenie hriešnikov.“ Potom jej vysvetlil, čo to znamená, že ľudská duša, ktorá sa úplne zasvätila Ježišovi, mu poskytuje „úkryt“. „Mnohí ľudia bojujú proti Bohu,“ vysvetlil jej anjel strážca, „čím spôsobujú vo svete veľa zla, a preto sa Ježiš vo svojom nekonečnom milosrdenstve ,ukrýva‘ v čistých srdciach ľudí, ktorí sa mu celkom zasvätili, aby takto urobil Pravdu viditeľnou a tým vyzýval ostatných k obráteniu. Vtedy každý, kto to uvidí, nebude môcť poprieť to, čo vidí. Žiaľ, tak ako mnohí nespoznali vtelené Slovo, keď žilo na svete, tak aj dnes mnohí ľudia nemajú dobrú vôľu a nechcú poznať Krista, ktorí pôsobí v Cirkvi a ukrýva sa v čistých srdciach ľudí.“
Posolstvo z neba
Celé tajomstvo svojho srdca Natuzza odhalila len svojmu spovedníkovi, kňazovi Capellupovi, a svojmu duchovnému vodcovi, kňazovi Tomasellimu. Kňaz Capellupo od roku 1946 podrobne zapisoval všetky nadprirodzené zjavenia, videnia a posolstvá, ktoré mu Natuzza opisovala. Raz sa mystička opýtala Panny Márie, kedy sa skončia rôzne nešťastia, ktoré postihujú ľudstvo. Dostala odpoveď, že sa to stane vtedy, keď sa ľudstvo obráti. Mnohí ľudia žijú tak, akoby Boh neexistoval, zotrvávajú v otroctve svojich hriechov, čím nanovo pribíjajú Ježiša na kríž. Panna Mária prosila o vytrvalú modlitbu za obrátenie hriešnikov. Ak budeme v tejto modlitbe vytrvalí, stane sa zázrak a títo ľudia sa vrátia k Bohu.
V roku 1967 sa Ježiš prihovoril Natuzze: „Daj mi duše. Chcem ich všetky spasiť. Vo svojom srdci premýšľaj o mne; nikdy na mňa nezabúdaj. Ja žijem v tebe. Vždy odožeň od seba hnev, znechutenie a všetky krivdy. Nikdy sa nebúr proti utrpeniu. Vždy som s tebou v tvojej bolesti. Hovor ľuďom, že som Boh plný lásky a milosrdenstva a že všetko vidím. Nech využijú čas môjho milosrdenstva, pretože vo chvíli smrti už bude neskoro.“
Jediným zmyslom nášho pozemského života je dozrieť pre večný život v nebi. Ak budeme kráčať po ceste Božích prikázaní a žiť podľa viery, ktorá sa prejavuje v láske, dovolíme Kristovi, aby nás svojou láskou premieňal, zbožstvil a urobil „účastnými na božskej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Žiaľ, mnohí ľudia žijú bez Boha, nevážia si a prestupujú Božie prikázania, čím sa ponárajú do hrozného otroctva, ktorého dôsledkom je večné peklo.
„Ježiš veľmi trpí, pretože celý svet ho znovu pribíja na kríž,“ povedala Panna Mária Natuzze. „Ľudia sa venujú len pozemským veciam, zanedbávajú duchovný život a svoje duše. Neuvedomujú si, aký krátky je pozemský život. Môžu získať aj celý svet, ale ak nie sú s Ježišom, stratia svoju dušu. Ježiš je dobrý a milosrdný, ale varuje: ,Nezneužívajte moje milosrdenstvo.‘ Modli sa za všetky moje deti, ktoré stoja na okraji priepasti, pretože nepočúvajú moju materinskú výzvu na obrátenie a pohŕdajú Božím milosrdenstvom.“
Ježiš dával Natuzze posolstvá pre konkrétnych ľudí. Vyzýval ich, aby radikálne skoncovali so zlom. Život v smrteľných hriechoch je príčinou najväčších životných tragédií. Ak sa človek neobráti, takýto stav ho privedie do večného zatratenia. V jednom zo svojich posolstiev Ježiš upozorňoval: „Ideš k večnému zatrateniu, pretože prechovávaš nezriadené city k človeku, ktorého som si vyvolil za svojho milovaného učeníka. Beda tomu, kto je príčinou pohoršenia, ktoré je pokušením pre ďalšie duše! Dcéra moja, vstúp do seba! Chcem ťa objať svojimi krvácajúcimi rukami! Len ja som prameňom šťastia. Neutekaj odo mňa, dcéra moja! Kto ťa miloval viac než ja? Kto za teba vylial čo len jednu kvapku krvi? Pozri sa na mňa, ako zomieram na kríži, a vtedy vo svojom srdci pocítiš výčitku, ktorá ti prinavráti pokoru a ľútosť nad hriechmi. Prv, než prídem ako sudca, otváram dokorán veľkú bránu svojho milosrdenstva! Pokiaľ máš čas, prijmi moju výzvu a obráť sa.“
Natuzza Evolo z celého srdca milovala Katolícku cirkev a bola jej úplne poslušná, pretože vedela, že Cirkev je Kristus, ktorý volá k sebe hriešnikov, aby ich oslobodil z hriechov a posvätil. Ježiš dal mystičke posolstvá, v ktorých vyzýval k obráteniu nielen laikov, ale aj kňazov a rehoľníkov. V roku 1970 adresoval istému kňazovi nasledujúce slová: „Syn môj, spôsobuješ mi veľké utrpenie! Odišiel si odo mňa a podľahol si diablovmu pokúšaniu. Zabudol si, že ja, večný Boh, som bol obnažený zo šiat, že ma bičovali, korunovali tŕním a potom klincami pribili na kríž. Počul som všetky urážky a zakúsil som najpotupnejšiu smrť. A to všetko pre tvoju spásu! Ale ty si prestal rozjímať o tajomstve môjho umučenia. Zviedla ťa veľká, silná telesná rozkoš a začal si brať naľahko celibát, ktorý je spojený s tvojím kňazským stavom. Namiesto mojej lásky si si vybral rozkoš. Každý deň stojíš pri oltári a prijímaš moje najčistejšie, vzkriesené telo, čím ma mučíš. Prečo sa ku mne takto správaš? Ja som láska! Dôveruj môjmu milosrdenstvu, vtedy okúsiš zázrak odpustenia, očistenia, získaš stratenú slobodu, radosť z čistej lásky a slobodný sa vrátiš do môjho srdca. S láskou na teba čakám.“
27. júna 1968 počas zjavenia sa Ježiš Kristus prihovoril Natuzze takto: „Dcéra moja, koľko duší sa naveky zatracuje! Ľudia pohŕdajú a zneucťujú moje utrpenie a krv, ktorú som vylial na kríži za spásu všetkých ľudí. Potešuj ma svojou vrúcnou láskou. Milujem štedré srdcia, ktoré z lásky k iným zabúdajú na seba.“
Tajomné nápisy
Antonio Magro, dopisovateľ talianskeho denníka Il Risorgimento, bol svedkom Natuzzinho tajomného krvácania a videl, ako sa na vreckovke, ktorou zotreli mystičke krv, objavili náboženské symboly. Magro aj ďalší novinári boli v chudobnom dome Evolovcov, keď Natuzza držala na rukách syna a odpovedala na otázky novinárov. V jednej chvíli bolo zjavné, že žena sa necíti dobre a na jej tvári sa zrazu ukázala krv. Jeden z novinárov spontánne vytiahol vreckovku a utrel jej tvár. Všetci prítomní (vrátane filmového štábu, ktorý robil reportáž) vtedy uvideli na vreckovke obraz nádoby s Najsvätejšou sviatosťou, dvoch anjelov a latinský nápis: „Deus in terra visus est (Boha sa dá vidieť na zemi).“
Od roku 1947 bolo Natuzzino tajomné krvácanie čoraz častejšie, zvlášť počas svätej omše. Na vreckovkách, ktorými sa utierala, bolo vidno texty modlitieb a rôzne náboženské symboly.
Keď jej miestny farár Silipo podával sväté prijímanie, všimol si, že má na tvári krv. Napísal mnoho svedectiev o tomto neobyčajnom úkaze a spomenul, že Natuzza sa cítila nepríjemne, keď sa na ňu tlačili zvedavci, ktorí chceli vidieť, ako krváca a ako vznikajú tajomné nápisy. Toto tajomné krvácanie bolo predpoveďou stigiem – veľkých, krvácajúcich a bolestivých rán, ktoré boli viditeľným dôkazom Natuzzinho zjednotenia s Kristom v tajomstve jeho umučenia a smrti na kríži.
Najčastejšie sa na vreckovkách ukazovali obrazy Nepoškvrnených Sŕdc Ježiša a Panny Márie, prebodnuté krížom, ako aj holubica – symbol Ducha Svätého, rôzni svätci, mučeníci, ale aj symboly očistca s nápisom: „Dočasný trest.“ Kňaz Gallo napísal, že na vreckovke, ktorou si Natuzza zotrela krv a ktorú teraz vlastní on, je nápis: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil a stratil Boha?!“
Inokedy, keď si mystička utrela svoju zakrvavenú tvár, sa na vreckovke ukázala nasledujúca modlitba: „Pane, očisti naše srdcia, posväť všetky naše úmysly a vráť našim dušiam belosť ľalií.“
Francesco Mesiano a Francesco Lojacono, generálny prokurátor odvolacieho súdu v Catanzare, napísali dve svedectvá, ktoré uverejnil (4. a 6. 2. 1948) Il Giornale d'Italia a v ktorých potvrdili hodnovernosť Natuzziných chariziem. Tieto svedectvá vyvolali v tlači novú vlnu polemiky. Neuropatológ a endokrinológ prof. Nicola Pende vyhlásil, že Natuzzino tajomné krvácanie a s ním spojený úkaz vzniku nápisov a náboženských symbolov nemôže byť výsledkom činnosti chorej ľudskej psychiky. Natuzzin prípad sa diametrálne líši od prípadov fakírov a jogínskych majstrov. Krv, ktorá vychádzala z Natuzzinho tela, vytvárala nápisy a obrazy tak, akoby ju riadila nejaká inteligencia. Veda takéto úkazy nedokáže vysvetliť.
V rokoch 1978 – 1979 prof. Francesco Aragona vedecky preskúmal nápisy a symboly, ktoré sa vytvorili na vreckovkách, ktorými si Natuzza utierala krv. Výskum dokázal, že nápisy a náboženské symboly, ktoré sa nachádzali na analyzovanom materiáli, sú urobené krvou mystičky. Keď Dr. Mole priložil vreckovku na krvácajúcu ranu na Natuzzinom ľavom zápästí, pred očami sa mu ukázal verš z Piesne piesní spolu so siedmimi náboženskými symbolmi. Pre vedca to bolo nadprirodzené znamenie, ktoré ho vyzývalo k obráteniu. Chirurg Umberto Corapi opísal to, čo uvidel na vlastné oči na Veľký piatok roku 1977: „Zo spánku vytiekla kvapka krvi, ktorá spadla na podušku a okamžite vytvorila veľkými písmenami nápis: POĎTE KU MNE VŠETCI. Udialo sa to pred mojimi očami s neobyčajnou rýchlosťou.“
Začiatky stigiem
Podobne ako páter Pio aj Natuzza mala charizmu úplne sa pripodobniť Kristovi, ktorá spočívala v tom, že prežila mystické prebodnutie srdca a zranenie duše. V mystike sa tento jav nazýva transverberácia.
Svätý páter Pio opísal svoju mystickú skúsenosť nasledovne: „Práve som spovedal našich chlapcov, bolo to piateho večer, keď ma zrazu v jednej chvíli naplnil neuveriteľný strach pri pohľade na akúsi nebeskú postavu, ktorú som videl svojím vnútorným zrakom. V ruke držala nejaký nástroj, ktorý sa podobal na dlhý, zaostrený kus kovu, a z jeho hrotu, ako sa mi zdalo, šľahal oheň. Vidieť to všetko a pozerať sa na tú postavu, ktorá z celej sily bodla spomenutým nástrojom, bolo jedno a to isté. Ťažko som zastonal od bolesti. Cítil som, že zomieram. Povedal som chlapcovi, aby odišiel, pretože som sa cítil zle a nemal som silu pokračovať (v spovedaní). Toto mučeníctvo trvalo bez prestania až do rána siedmeho dňa mesiaca. Od toho dňa som smrteľne zranený. V hĺbke svojej duše cítim ranu, ktorá je stále otvorená a spôsobuje mi ustavičné muky.“
Cieľom transverberácie je pripodobniť mystika ukrižovanému Kristovi. Tento mimoriadny dar dostalo mnoho svätcov, napr. sv. František Assiský a sv. Terézia Avilská. Natuzza tiež dostala milosť transverberácie, čiže mystického zranenia duše, a to už ako štrnásťročná. Keď na Veľký piatok prežívala Kristovo umučenie, pocítila zrazu silnú bolesť, ktorá bola dôsledkom mystického prebodnutia hrudníka a srdca. Mystička povedala, že vtedy zakúsila veľkú fyzickú bolesť a zároveň hlbokú Božiu radosť, živý plameň lásky. Päť až desať minút sa jej telo nachádzalo akoby v stave smrti. Napriek tomu, že nedokázala urobiť ani len najmenší pohyb, bola celkom pri vedomí. Anatomická krvácajúca rana po prebodnutí boku sa ukázala na Natuzzinom tele, až keď mala 25 rokov.
Od roku 1955 boli Natuzzine stigmy čoraz väčšie a čoraz viditeľnejšie, predovšetkým na chodidlách, rukách, kolenách a boku. Aktívne boli v Pôstnom období. Boli to veľké, krvácajúce rany, z ktorých vychádzala prenikavá vôňa kvetov. Chrasty mali tvar kríža alebo iných náboženských symbolov. Stigmy sa zacelili vždy na Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania a po niekoľkých dňoch zmizli.
Od roku 1955 prežívala Natuzza v Pôstnom období veľké utrpenie Kristovho umučenia a smrti, ktoré bolo najsilnejšie počas Veľkého týždňa. Rany mala na rovnakých miestach ako Kristus – čiže na zápästiach a na nohách, podobne ako Kristus, keď ho pribili na kríž. Viditeľná bola aj veľká krvácajúca rana po prebodnutí boku. Rany ako po bičovaní mala aj na chrbte, na bruchu a na hrudi. Na pleciach mala rany, ktoré boli dôsledkom nesenia kríža. Na Natuzzinej hlave a čele boli bodné rany po tŕňoch z tŕňovej koruny. Mystička mala na obidvoch kolenách veľké rany, pričom na ľavom kolene boli viditeľné rysy Kristovej tváre. Chirurg Rocco Mole, ktorý Natuzzu vyšetroval, dôkladne odfotografoval všetky mystičkine stigmy a opísal ich.
Lekárov najväčšmi udivovala skutočnosť, že pokožka medzi ranami bola neporušená: neboli tam nijaké zápalové ložiská ani opuchliny, ba ani náznaky hnisania. Boli tam len chrasty. Rany nádherne voňali. Bolo to úžasné a neobyčajné. Natuzza nepotrebovala nijaké lieky, pretože na Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania sa jej všetky rany samy zahojili.
Ježiš prostredníctvom Natuzziných stigiem ľuďom pripomína, že tajomstvo jeho spásonosného umučenia, smrti a zmŕtvychvstania je stále prítomné, pretože v Bohu nie je čas – v ňom je večné teraz. Každý z nás svojimi hriechmi prispieva k Ježišovmu bolestnému umučeniu a smrti. Preto Ježiš každého z nás vyzýva, aby sme skrze sviatosť pokánia a Eucharistie mali účasť na tajomstve jeho zmŕtvychvstania, ktoré je definitívnym víťazstvom nad hriechom, smrťou a diablom. Najhlbší zmysel mystického utrpenia s Kristom a prežívania jeho umučenia a smrti nám vysvetľuje sám Pán slovami, ktoré povedal svätej Faustíne: „Keď som dokonával na kríži, nemyslel som na seba, ale na úbohých hriešnikov, amodlil som sa za nich k Otcovi. Chcem, aby sa aj tvoje posledné chvíle celkom podobali mojim na kríži. Je len jedna cena, ktorou sa vykupuje duša – utrpenie spojené smojím utrpením na kríži. Čistá láska týmto slovám rozumie, telesná láska ich nikdy nepochopí“ (Denníček 324).
