Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
"Milujte sa!" 24/2011 → Večný život
Režisér filmu Umučenie Krista v scéne o ustanovení Eucharistie zdôraznil mimoriadne dôležitú pravdu, že prv než Ježiš obetoval svoj život na Golgote, „zanechal nám prostriedok, ako mať na tejto obete účasť, akoby sme boli pri nej prítomní. Každý veriaci tak môže mať účasť na tomto dare a neprestajne čerpať z tohto prameňa duchovné ovocie. Túto vieru, z ktorej žili kresťanské generácie počas storočí, neustále zdôrazňovalo Magistérium Cirkvi s radostnou vďakou za taký nevýslovný dar“ (Ecclesia de Eucharistia 11)
„Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy. Tá nie je ohraničená v minulosti, lebo všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy‘“ (Ján Pavol II.: Ecclesia de Eucharistia 11).
Pri ustanovení Eucharistie Ježiš povedal: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás, toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých“ (pozri Matúša 26, 26. 28; Lukáša 22, 19 – 22). Takto jasne vyjadril, že vo svätej omši sa sviatostným spôsobom sprítomňuje jeho obeta na kríži a že dáva svoje telo a krv za pokrm a nápoj. Ježiš nepovedal, že chlieb a víno sú symbolmi jeho tela a krvi. Iste, zostávajú vonkajšie spôsoby chleba a vína, ale ich podstata sa zázračne premieňa. Chlieb a víno sa skutočne premieňajú na Kristovo oslávené telo a krv. Ježiš výslovne tvrdí, že je skutočne prítomný pod eucharistickými spôsobmi: „Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 55).
Ježišových poslucháčov šokovalo to, čo počuli o Eucharistii. „Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: ,Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!‘“ (Jn 6, 52). „Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: ,Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!‘“ (Jn 6, 60).
Judášova zrada sa začala vo chvíli, keď neuveril v to, čo Ježiš povedal o Eucharistii: „,Ale niektorí z vás neveria.‘ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí“ (Jn 6, 64).
Keď Ježiš videl, že pre učeníkov je veľmi ťažké prijať pravdu o Eucharistii, položil rečnícku otázku: „Toto vás pohoršuje?“ (Jn 6, 61) a vyslovil slová, ktoré vyjadrujú celú pravdu o tomto veľkom tajomstve: „A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život“ (Jána 6, 62 – 63). Ježiš týmito slovami poukázal na to, že jeho ľudská prirodzenosť bude oslávená jeho smrťou, zmŕtvychvstaním a vystúpením do neba. Vo chvíli smrti bola oslávená Ježišova ľudská duša a pri zmŕtvychvstaní jeho telo. Vystúpením do neba sa skončila Ježišova fyzická, viditeľná prítomnosť. Jeho ľudská prirodzenosť (telo a krv) začali nový druh existencie: „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kolosenským 2, 9). Kristov odchod vo chvíli vystúpenia do neba je zároveň novým príchodom, ktorý nevnímame telesnými zmyslami. Ježišovo telo je po vystúpení do neba pre nás neviditeľné, ale zato má účasť na Božej všadeprítomnosti, čiže Ježiš vo svojej ľudskej prirodzenosti je odvtedy prítomný všade: „Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko“ (Efezským 4, 10). Ježiš dáva pri svätej omši za pokrm svoje telo a krv, ktoré boli oslávené pri jeho smrti, zmŕtvychvstaní a vystúpení do neba. Eucharistia – to je Ježiš vo svojej neviditeľnej, oslávenej ľudskej prirodzenosti. Je to ovocie jeho nekonečnej lásky a milosrdenstva v tajomstve smrti a zmŕtvychvstania. Ježiš pri každej svätej omši sprítomňuje svoju obetu na kríži a pôsobením Ducha Svätého nám dáva za pokrm svoje oslávené telo a krv. Ak sa zúčastňujeme na svätej omši s vierou a prijímame Ježiša prítomného v Eucharistii s čistým srdcom, máme plnú účasť na jeho smrti a zmŕtvychvstaní a spolu s ním sa obetujeme Bohu Otcovi a dostávame najväčší poklad: večný život a lásku, ktoré sú darmi Ducha Svätého. Ježiš nás preto upozorňuje: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53); „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“ (Jn 6, 57 – 58).
„Ten, čo sa v Eucharistii živí Kristom, nemusí čakať, kým bude na druhom svete, aby prijal večný život: vlastní ho už tu na zemi, s prvotinami budúcej plnosti, ktorá sa bude týkať človeka v jeho celistvosti. V Eucharistii totiž prijímame aj garanciu vzkriesenia nášho tela na konci sveta: ,Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň‘ (Jána 6, 54). Táto záruka budúceho vzkriesenia pochádza zo skutočnosti, že telo Syna človeka, ktoré sa nám dáva za pokrm, je jeho oslávené telo po vzkriesení. Možno povedať, že Eucharistiou sa pretvára na tajomstvo vzkriesenia. Preto svätý Ignác Antiochijský právom definoval eucharistický chlieb ako ,liek nesmrteľnosti, protilátku smrti‘“ (Ján Pavol II.: Ecclesia de Eucharistia 18). Tento najväčší dar dostávame zadarmo, ale s jednou podmienkou: nemôžeme žiť v ťažkom hriechu. V takom prípade sa musíme najskôr zmieriť s Bohom vo sviatosti zmierenia. Sväté písmo nás upozorňuje: „Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie!“ (Prvý list Korinťanom 11, 27 – 29).
