Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
"Milujte sa!" 23/2011 → Večný život
Natuzza Evolo nikdy nenadväzovala kontakt so zomrelými z vlastnej iniciatívy. Sám Pán Boh rozhodoval, kedy a ktorí zomrelí sa mohli s ňou stretnúť a odovzdať jej prostredníctvom posolstvo.
V Natuzzinom dome sa stretávali ľudia, aby sa modlili ruženec alebo iné modlitby. Po ich skončení sa ešte rozprávali na rôzne náboženské témy. Natuzza bola vždy usmiata, vyrovnaná, vyžarovala z nej radosť a pokoj. V určitom momente, ktorý nikto nemohol dopredu predvídať, ale najčastejšie to bolo počas ruženca alebo rozhovoru, Natuzza upadla do extázy. Vtedy sa jej začali zjavovať duše zomrelých a rozprávali cez ňu k prítomným. Každá duša rozprávala svojím hlasom, boli to teda hlasy žien, mužov, starých, mladých alebo detí. Extáza trvala 15 až 30 minút.
Prostredníctvom Natuzzy zomrelí nám, žijúcim na zemi, odovzdávali toto posolstvo: „Vedzte, že tu, kde sme, je večnosť a vy na zemi máte pre ňu dozrievať a pripravovať sa na ňu. S úprimnou ľútosťou proste milosrdného Boha o odpustenie všetkých ťažkých hriechov, ktoré ste spáchali vedome a dobrovoľne. Ak to neurobíte, pôjdete do pekla. Proste tiež o odpustenie hriechov, ktoré ste spáchali majúc dobrý úmysel, a všetkých všedných hriechov. Prečo vynechávate nedeľnú svätú omšu a pohŕdate ňou? Možno preto, že máte niečo proti kňazom? Keď slúžia svätú omšu, predstavujú Ježiša Krista, preto nech vás nezaujíma, že majú nejaké slabosti či chyby. Zúčastňujte sa každú nedeľu na svätej omši, zachovávajte Božie prikázania, kráčajte po jeho ceste. Ježiš je veľmi smutný, pretože vo svete je tak veľa hriechov. Modlite sa, modlite sa, lebo inak zlo vo svete, ktoré je dôsledkom hriechov, nebude porazené.“
Duše zatratené v pekle takto nariekali: „Ó, keby sme sa mohli vrátiť na zem! Chceli by sme zniesť každé utrpenie, len aby sme mohli byť spasení. Akí spokojní by sme boli, keby sme mohli ostať tu a žiť v tomto strašnom utrpení hoci aj toľko rokov, koľko je zrniek piesku na brehoch morí! Ale takto sme vo večnom ohni preto, lebo mnohí z nás popreli existenciu Boha alebo sme vedome odmietli jeho nekonečné milosrdenstvo a neprosili sme o odpustenie svojich hriechov.“
Z Natuzziných stretnutí so zomrelými sa zachovalo veľa záznamov. Tu je jedno z 5. októbra 1947: „V dome Natuzzy bol v ten večer doktor Nicola Valente so svojou manželkou, bratom, švagrom a inými ľuďmi. Po priateľskom rozhovore sme sa pomodlili ruženec. O 20:15 si Natuzza oprela hlavu o rameno. Voľne pohybovala perami, ale nebolo počuť nijaký hlas, celá zmeravela. Odrazu sme začuli detský hlas: ‚Prepáčte! Prečo sa bojíte? Sme tu dvaja a nič zlé vám neurobíme.‘ Predstavili sa prítomným ako zomrelé deti rodičov Valenteových a potom sa s nimi dlho rozprávali. Ich slová niektorých poslucháčov rozplakali. ‚Chceli by sme dať niekoľko rád našim rodičom, ale dnes nemôžeme, je tu príliš veľa ľudí. Milovaná mama, vidíme, že si veľmi nervózna, a ocko tiež nie je v pohode; buďte trpezliví a spokojní.‘
Hneď nato bolo počuť iný hlas, ponurý, zachrípnutý a udychčaný: ‚Volám sa Raffaele Barbuto, som z Porto Salvo.‘ Nikto z prítomných ho nepoznal. Hlas hovoril ďalej: ‚Som odsúdený na večný pekelný oheň, lebo som zničil jedno dievča... Chráňte sa hriechov nečistoty, nepohoršujte iných, majte v úcte ženy.‘
Ďalej hovoril Gaspare Galati, bratranec jednej pani z Vibo Valentia. Pomyslela som si, že je to brat pani Galatiovej z Mileta. Vtedy sme počuli: ‚Nie, som jej bratranec. Trpím v očistcovom ohni, pretože som počas života na zemi myslel iba na zábavu, pred smrťou som to však oľutoval a pristúpil k sviatosti zmierenia. Modlite sa za mňa, orodujte za mňa, veľmi potrebujem vaše modlitby.‘
Potom sme počuli prenikavý hlas dievčaťa: ‚Kvôli osočovaniu som odsúdená naveky, nemám nijakú nádej a úľavu. Nič mi už nepomôže. Myslite na svoju večnosť, kým ešte máte čas. Zviedla som kňaza a veľakrát som spáchala ten istý strašný hriech. Nechcela som sa obrátiť a znenávidieť hriech nečistoty. Teraz som navždy zatratená. Keď som zomrela, Ježiš mi povedal: Katarína, nebo nie je pre teba.‘ Nakoniec vykríkla: ‚Môj život, moje trápenie, mamma mia...‘ Nikto z prítomných toto dievča nepoznal.
Iná žena z očistca sa predstavila ako Rosina Tripoliová a rozprávala dokonalým dialektom z Palmi. Hovorila, že koná pokánie za svoje hriechy tak, že kľačí pred obrazom Panny Márie vo svojom dome. O chvíľku sme počuli dieťa, ktoré sa predstavilo, že je sestra doktora Valentea, ktorý tam bol s nami. Dievčatko zomrelo ako dvojročné. Hovorilo: ‚Som v nebi a modlím sa za všetkých. Modlite sa vrúcne za nášho otca; práve teraz veľmi potrebuje modlitby...‘“
Jedného dňa zhromaždení v Natuzzinom dome počuli hlas zomrelého dieťaťa, ktoré hovorilo: „Niektorí z vás si myslia, že to je len prenos myšlienok; tu ale nejde o nejaké prenosy, to my sami priamo k vám hovoríme cez toto dievča (Natuzzu), pretože nám to Boh dovolil. Môžete bez pochybností hovoriť že nás skutočne počujete zo záhrobia, akoby cez rádio. Všetko sa tu deje z vôle Ježiša, ktorý je teraz s nami.“
Inokedy jeden zo zomrelých povedal toto: „Všetci, ktorí teraz počúvate, vedzte, že to, čo sa tu deje, je Božia vôľa. Natuzza je iba nástroj, ktorý si Boh vyvolil, aby vás vyzval zachovávať jeho prikázania: prikázanie lásky, milosrdenstva a obety. Je to priamy ‚prenos‘ z druhého sveta. Vedzte, že v živote po smrti pre každého človeka existuje trest za hriechy a odmena za dobré skutky.“
Trpiaci v očistci sa zjavovali Natuzze v tele, aké mali pred smrťou. Oblečené mali veci, ktoré nosili za života najradšej. Deti sa jej zjavovali, akoby mali približne sedem rokov, a mladí do 33 rokov. Pán Boh si vybral túto formu, aby zomrelých mohli ich blížni ľahšie spoznať. Natuzza spočiatku nevedela rozoznať živých od zomrelých; až dotykom, zistila, že ide o duše zomrelých, ktorí trpia v očistci. Najjednoduchšie bolo rozoznať duše, ktoré prichádzali z neba. Mali oblečené biele šaty a vyžarovalo z nich jasné svetlo lásky a šťastie. Zatratené duše Natuzza nevidela; len počula to, čo im Boh kázal hovoriť.
Počas extázy si Natuzza vždy opierala hlavu o rameno, akoby spala. Jej pery sa nehýbali, no z jej úst plynule vychádzali slová. Nebolo počuť jej hlas, hovorili iba zomrelí, a to nielen po taliansky, ale tiež v iných jazykoch: po francúzsky, španielsky, nemecky, turecky. Bolo počuť, ako hovoria jeden po druhom alebo všetci naraz. Boli to hlasy detí, žien, mužov, starších ľudí, kňazov, biskupov, pápežov, filozofov, dedinčanov. Všetci prosili o modlitbovú pomoc, aby sa im dostalo úľavy v utrpení; vyzývali tiež k obráteniu a vytrvalosti na ceste k dokonalosti.
Svätý Tomáš Akvinský v Summe teologickej písal, že duše z očistca sa zjavujú nato, aby mohli prosiť o modlitby ľudí žijúcich na zemi a aby sa tak rýchlejšie očistili od následkov svojich hriechov, a dostali sa do neba. Zjavujú sa tiež preto, aby mohli potešiť svojich príbuzných a priateľov, aby ich povzbudili a dodali im odvahu kráčať po ceste viery. Zatratené duše sa zas zjavujú len na príkaz Boha, aby cez ich svedectvo nepredstaviteľného utrpenia v pekle mohol Pán Boh u zatvrdlivých hriešnikov vzbudiť spasiteľný strach a otriasť ich svedomím, aby sa spamätali a obrátili nemu.
Počas života na zemi nevieme pochopiť, ako veľmi trpia duše v očistci. Svätý Tomáš píše: „Najmenšie utrpenie v očistci je ako najväčšia a najsilnejšia bolesť na zemi.“ Duše v očistci milujú Boha vrúcnou láskou, prijímajú utrpenie ako jedinú cestu dozrievania pre nebo. Počas tohto utrpenia ich posilňuje a utešuje Panna Mária, anjeli a svätí.
Modlitba za duše v očistci je veľkým skutkom milosrdenstva: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5, 7). Milosrdenstvo prejavované ľuďom trpiacim v očistci si Boh váži viac ako milosrdenstvo preukazované ľuďom na zemi. Svätá omša je najväčší dar, aký môžeme dušiam v očistci obetovať. Keď sa modlíme za zomrelých, dostávame od Boha osobitné milosti. Veľkou pomocou pre zomrelých je aj dávanie almužny na ich úmysel.
O tom, či sa zomrelí môžu s nami kontaktovať, rozhoduje iba sám Pán Boh, nikdy nie človek. Z tohto dôvodu Katolícka cirkev zakazuje veriacim nadväzovať kontakt so zomrelými prostredníctvom akéhokoľvek média, pretože vtedy sa otvárajú na klamné pôsobenie nečistých duchov, ktorí sa vydávajú za duše mŕtvych. Účastníci takýchto špiritistických stretnutí páchajú ťažký hriech voči prvému z desatora Božích prikázaní a spôsobujú nenapraviteľné škody svojej duši. Počas takýchto seáns sa účastníci poddávajú pôsobeniu zlých síl a často vtedy dochádza k posadnutiu zlým duchom.
Advokát Silvio Colloca rozpráva, ako bol v roku 1944 svedkom toho, ako Natuzza upadla do extázy. Po chvíli začul detský hlas: „Som tvoj ujo, Silvio.“ Naozaj, brat jeho otca zomrel ako osemročný v roku 1874. Začali sa rozprávať. Advokát sa ho opýtal (zomrelého uja) na svoju sestru Stellu a na jej muža, ktorí bývali na severe Talianska a o ktorých nevedeli nič, odkedy vypukla Druhá svetová vojna. Chlapec – zomrelý ujo – mu povedal, aby sa o nich nebál, lebo obaja bývajú v Tarvisiu a majú sa dobre. Po skončení vojny sa Silvio presvedčil, že je to pravda. Počas tejto extázy chcel Silviov švagor zatriasť Natuzzou, aby ju prebral. Vtedy začuli hlas zomrelého chlapca: „Nepomôže to. Aj keby si ju vyhodil z okna, neprebrala by sa.“ Nakoniec sa chlapec z očistca s advokátom rozlúčil: „Už musím ísť, dovolenie sa končí. Prijmi na môj úmysel Najsvätejšiu sviatosť.“
Advokát sa ešte ani nespamätal z prekvapenia a už počul iný, zachrípnutý hlas dospelého muža. Zistil, že je to jeho príbuzný, ktorý patril k slobodomurárom a pred smrťou odmietol sviatosti. K advokátovi prehovoril takto: „Trpím, už neexistuje pre mňa nijaká nádej, som zatratený vo večnom ohni. Neustále prežívam strašné muky.“ Tieto slová zanechali na poslucháčoch veľký dojem.
Pán Ježiš túži prísť do našich sŕdc rôznymi spôsobomi. Praje si, aby sme mu ich otvorili a dovolili mu ponoriť nás do oceánu jeho nekonečného milosrdenstva. Iba takto sa môžeme znova narodiť (porov. Jána 3, 3).
Prostredníctvom nadprirodzenej Natuzzinej charizmy vydávali duše zomrelých svedectvo o živote po smrti len preto, aby sa ľudia obrátili a podujali sa na život podľa evanjelia v poslušnosti Ježišovi, ktorý žije, vyučuje a pôsobí v Katolíckej cirkvi.
1. apríla 1982 Panna Mária povedala Natuzze toto: „Ježiš je smutný, pretože celý svet obnovuje jeho ukrižovanie. Ľudia myslia iba na pozemské veci, zanedbávajú duchovný život, a teda svoju dušu. Neuvedomujú si, že pozemský život je krátky. Môžu získať celý svet, ale ak nebudú s Ježišom, zatratia si dušu. Ježiš je dobrý, plný milosrdenstva, ale varuje: ‚Nepohŕdajte mojím milosrdenstvom.‘“
