Autor: Sebastian Bednarowicz,
"Milujte sa!" 23/2011 → Cirkev
Paul Thigpen a Marcus Grodi, protestantskí duchovní, po dlhom duchovnom hľadaní objavili, že jedine v Katolíckej cirkvi je plnosť zjavenej pravdy. Zjednotenie s Kristom sa v plnosti uskutočňuje v spoločenstve jednej, nerozdelenej Katolíckej cirkvi, ktorá je zhromaždená okolo nástupcu apoštola Petra.
Prvé obrátenie
Paul Thigpen, Američan pochádzajúci z presbyteriánskej rodiny, ako mladý muž čítal Voltairove knihy, a tak postupne stratil vieru. Zároveň sa zaujímal o parapsychológiu, okultizmus a iné oblasti tohto druhu, ktoré neskôr nazval „duchovnými odpadkami“. Chcel ich skúmať z vedeckého hľadiska, experimentoval s rôznymi spiritualistickými seansami, levitáciou a podobnými praktikami. Počas štúdia v 60. rokoch 20. storočia sa začal angažovať v boji proti rasizmu. Bol presvedčený, že človek môže vytvoriť harmonickú spoločnosť, a za spôsob, ako zdokonaliť ľudstvo, pokladal vzdelanie. Jeho sny sa však rýchlo rozpadli ako domček z karát. Rasistické nepokoje, ktoré vybuchli v študentskom mestečku, spochybnili správnosť jeho doterajšieho smerovania a predovšetkým podlomili základy jeho ateistického humanizmu.
V tomto období sa dostavili aj zhubné následky jeho záujmu o okultizmus, ktoré ho doviedli až k pokusu o samovraždu. Keby nezasiahli jeho priatelia, utopil by sa v rieke. Povedal, že sa do nej hodil pod vplyvom „démonickej sily“.
Táto udalosť prinútila Thigpena uvažovať nad problémom existencie zla vo svete. Na základe literatúry, ktorú mu odporučil jeden z prednášajúcich na univerzite, Paul uveril, že existuje duchovný svet.
Už to pre neho nebola len oblasť, ktorú treba vedecky preskúmať a vysvetliť. To bol začiatok budovania jeho vzťahu s Bohom, aj keď mu spočiatku padlo veľmi ťažko v neho uveriť. Napriek tomu ho uznanie existencie nemateriálnej skutočnosti priviedlo postupne k pokusom modliť sa a uvažovať nad Bibliou – k viere v Krista a Božie zjavenie.
Veľmi mu k tomu dopomohlo aj svedectvo jeho známych – kresťanov, ktorí ho pozývali k sebe domov na modlitby.
Vrcholom tejto etapy Paulovho duchovného putovania bolo jeho verejné vyznanie viery na zjazde evanjelikálov v Dallase, na ktorom sa zúčastnil po ukončení svojich štúdií: „Odvrátil som sa od svojej nevery a jej ničivých dôsledkov. Vyznal som pred Bohom, že Ježiš Kristus je jeho Syn, a poprosil som ho, aby sa stal mojím Spasiteľom a Pánom.
Môj rozum napokon dovolil srdcu uveriť, stať sa poslušným a klaňať sa.“
Na ceste k jednote
Po svojom obrátení Paul približne dvadsať rokov aktívne pôsobil v oblasti protestantskej evanjelizácie. Pracoval ako misionár v Európe, bol pastorom charizmatického zboru, spolupracoval s kresťanskými vydavateľstvami. Založil si tiež rodinu, mal dve deti. Zdalo by sa, že k šťastiu mu už nič viac nechýba. Napriek tomu zostávalo v Paulovej duši akési prázdno, túžba po niečom plnšom. Okrem iného sa to prejavovalo aj jeho putovaním z jednej protestantskej denominácie do druhej. Bol presbyterián, pokoj v srdci hľadal aj u metodistov, baptistov, episkopálnych kresťanov, letničiarov, charizmatikov, ale nikde sa necítil ako doma. Nakoniec napriek svojmu protestantskému duchu ho začala priťahovať Katolícka cirkev.
Paul mal s katolíkmi v podstate dobré vzťahy. Keď bol mladý, mal kamarátku katolíčku, a tak sa vďaka nej párkrát zúčastnil na katolíckej omši, k jej viere pristupoval s úctou. Počas pobytu v Európe urobila na neho veľký dojem krása a majestátnosť gotických katedrál – ovocie zbožnosti už zabudnutých staviteľských generácií. Gregoriánsky chorál sa svojím pokojom a jednoduchosťou prihováral jeho srdcu.
Celkovo najväčšiu úlohu v objavení Katolíckej cirkvi zohralo štúdium dejín teológie. Keď čítal diela sv. Augustína, sv. Kataríny či sv. Jána z Kríža, zdalo sa mu, že sa napriek rozdielu viacerých storočí s týmito svätými priam rozpráva a absolútne im rozumie. V Augustínových spisoch zameraných proti donatistom, ktorí sa v 4. storočí oddelili od Cirkvi, pocítil, akoby hovoril priamo jemu, aby sa neoddeľoval od Ríma. Na základe štúdia literatúry Erazma Rotterdamského a bl. J. H. Newmana si uvedomil, že Cirkev nie je skamenelina, ale mystické Kristovo telo, živý organizmus, ktoré rastie a rozvíja sa už 2000 rokov. Paul si takisto uvedomil, že odmietaním učenia Katolíckej cirkvi protestanti utrpeli veľkú duchovnú stratu. Osobitne sa to u protestantských cirkví dá vidieť v chýbajúcich sviatostiach pokánia a Eucharistie, ktoré ustanovil sám Kristus, aby mohol sprítomňovať svoje spasiteľné dielo, aby mohol ľudí oslobodiť z otroctva hriechu, aby ich posväcoval a zjednocoval sa s nimi. Sviatosti nemôže nahradiť žiadne charizmatické hnutie. Príkladom toho môže byť množstvo psychoterapeutických poradní, ktoré vznikajú na miestach, kde ľudia odmietajú sviatosť pokánia. Pre Thigpena bolo dôležité poznanie, že liturgia svätej omše, napriek všeobecnej mienke protestantov, fungovala rovnakým spôsobom už u prvých kresťanov. Nebolo tam miesto pre úplnú slobodu, ako by si želali charizmatici.
Po ukončení štúdia dejín teológie a zložení doktorandských skúšok nadobudol Pavol istotu, že jedine v Katolíckej cirkvi existuje plnosť zjavenej pravdy a že aj on sa má stať katolíkom. Krátko nato sa k Paulovi pridala aj jeho manželka a spolu, v ten istý deň, boli slávnostne prijatí do veľkej Kristovej rodiny Katolíckej cirkvi.
„Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie“
Osud amerického protestanta Marcusa Grodyho bol iný. Vyrastal v evanjelikálnej rodine a už od mladosti sa snažil hľadať vo svojom živote Božiu vôľu. Po ukončení štúdia techniky pracoval na viacerých miestach ako inžinier, zároveň v ňom však rástla túžba úplne slúžiť Bohu. Rozhodol sa teda študovať na teologickej škole a potom sa stal pastorom.
Marcus si ako protestantský duchovný zodpovedne plnil svoje povinnosti. Snažil sa byť čo najlepším pastorom, ktorý jemu zverených veriacich privedie k spáse. Od samého začiatku, bez ohľadu na svoje pastierske zanietenie, sa musel často pasovať s ťažkými problémami. Išlo predovšetkým o interpretáciu Svätého písma. Marcus veľmi rýchlo zistil, že protestantský prístup k vysvetľovaniu Biblie nedáva žiadnu záruku správneho chápania Božieho slova, a následne ani istotu pri riadení sa ním v živote. To, čo predtým znamenalo slobodu, zrazu vyzeralo ako anarchia. Každý pastor mal svoju interpretáciu určitých otázok, čo v prípade pochybností znemožňovalo nájdenie jasnej odpovede. „Kde je pravda?“ pýtal sa Marcus. Žiaľ, nedokázal ju nájsť ani on, ani jeho kolegovia pastori, ani jeho duchovní nadriadení, a nenachádzala sa ani v protestantskej exegetickej literatúre.
Najšokujúcejšia pre Marcusa bola správa, že jeho cirkev akceptuje, ba dokonca financuje potraty. Rozhodol sa, že nezostane v kruhoch, ktoré povoľujú zabíjanie nenarodených detí, a začal hľadať nové miesto, kde by sa ako pastor mohol realizovať. Začal sa zaujímať o učenie jednotlivých cirkví, ale nenašiel žiadnu, ktorá by mu úplne vyhovovala. Znechutený sa rozhodol zanechať službu pastora, vrátil sa k svojmu povolaniu a pracoval v oblasti genetického inžinierstva a bioetiky.
„Aby všetci boli jedno“
Začiatkom cesty, ktorá ho priviedla do Katolíckej cirkvi, bolo jeho stretnutie so Scottom Hahnom, váženým protestantským teológom, ktorý v roku 1987 prestúpil na katolicizmus. Marcus poznal Scotta ešte zo študentských čias a nikdy by nebol povedal, že sa raz z neho stane katolík. S prekvapením si prečítal v miestnych novinách, že Hahn ako katolícky teológ bude mať v kostole prednášku. Marcus sa vybral na ohlásené stretnutie, prvýkrát v živote prekročil prah katolíckeho chrámu. Po prednáške si vymenil so Scottom zopár pochvalných slov, pričom mu Scott poradil, aby si zaobstaral nahrávku o tom, ako sa obrátil, a tiež knihu Karla Keatinga Catholicism and Fundamentalism (Katolicizmus a fundamentalizmus).
Vypočutie nahrávky a prečítanie knihy odpovedalo Marcusovi na otázky, ktoré ho znepokojovali. Začal čítať ďalšie katolícke knihy a postupne sa upevňoval v presvedčení, že pravda sa nachádza v Katolíckej cirkvi.
Vďaka nepríjemným skúsenostiam so svojou cirkvou Marcus pochopil závažný omyl Martina Luthera. Dospel k názoru, že nemal reformovať Cirkev tým, že sa oddelí od Ríma, ale modlitbou, pokáním a dobrým príkladom. Žiaľ, jednotlivé protestantské cirkvi sa podľa vzoru Luthera vždy v prípade problémov rozdelia. V súčasnosti ich je už desaťtisíce a stále pribúdajú ďalšie. Avšak rozdeľovanie nie je v súlade s Bibliou, Kristus predsa chcel, „aby všetci boli jedno“. Vnútorný rozpad protestantizmu, chýbajúca jednota vo vierouke či etických otázkach, vlastná interpretácia Svätého písma ako aj iné omyly vznikajú vtedy, keď sa vlastný názor stavia nad autoritu Cirkvi. Protestanti veria, že „jedine Písmo“ („sola Scriptura“) je najväčšia autorita a že každý veriaci dokáže interpretovať zmysel Biblie. Katolíci však veria, že Kristus ustanovil také inštitúcie, ako Cirkev a Tradícia, aby viedli veriacich pri správnej interpretácii Svätého písma. Nezabúdajme, že Sväté písmo vzniklo v spoločenstve Cirkvi. Biblia teda predpokladá existenciu Cirkvi. Najprv Kristus ustanovil spoločenstvo Cirkvi a až po vyliatí Ducha Svätého v ňom začali vznikať knihy Nového zákona. Nielen jednotlivé knihy Nového zákona závisia od existencie Cirkvi, ale aj ich zostavenie do jedného celku. Až na Rímskej synode (v roku 382) a na konciloch v Hippo a Kartágu (v rokoch 393, 397 a 419) autorita Cirkvi rozhodla, ktoré spisy sú inšpirované Duchom Svätým a majú sa zaradiť do kánonu kresťanských kníh Nového zákona, a ktoré nie. Aby sme našli pravdu o Cirkvi, je dobré najskôr sa vrátiť k tej Cirkvi, ktorá existovala ešte predtým, ako vzniklo Sväté písmo, v ktorej texty Svätého písma vznikali, ktorá ich zhrnula do jednej knihy. Kristus poveril Cirkev úlohou neomylne interpretovať Bibliu a vyučovať na základe apoštolskej postupnosti: „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lukáša 10,16). Jedine v rámci Tradície je možná správna interpretácia Božieho slova a aj jeho praktické použitie v každodennom živote.
Posledný dôvod, prečo sa napokon Marcus rozhodol prestúpiť na katolícku vieru, bolo štúdium Biblie, koncilových dokumentov a aj knihy bl. Johna H. Newmana An Essay on the Development of Christiam Doctrine (O vývoji kresťanského učenia). Všetky jeho pochybnosti sa rozptýlili a pochopil, že Katolícka cirkev je tou pravou Kristovou Cirkvou a ako dedič apoštolskej tradície neomylne odovzdáva vieru a morálne učenie.
Pápež pri kormidle Cirkvi
Každá loď musí mať svojho kormidelníka, inak by nedoplávala do cieľa a v prípade búrky by stroskotala. Takýmto kormidelníkom je v Cirkvi pápež, ktorý spolu s biskupmi vedie, vyučuje a dáva istotu, že ideme dobrým smerom. Túto pravdu objavili Paul, Marcus a ešte mnohí ďalší. Pochopili, ako veľa chýb robia protestantské cirkvi: nedostatočná úcta k ľudskému životu, znesvätenie sviatosti manželstva a pohŕdanie ostatnými sviatosťami je nezlučiteľné s kresťanstvom. Tí, ktorí tak činia a odvolávajú sa pritom na autoritu Biblie, robia z Kristovho učenia a z jeho apoštolov karikatúru.
Paulov a Marcusov príklad by nám mal zároveň pripomenúť, aké veľké bohatstvo máme v tom, že patríme do Cirkvi. Nezabúdajme na to a nepokúšajme sa postaviť svoj vlastný názor nad jej učenie.
Sebastian Bednarowicz
K tejto téme odporúčame knihu Prekvapila ich pravda z vydavateľstva Lúč, kde sú okrem iných uverejnené rozsiahle svedectvá aj oboch spomínaných mužov.
