Autor: Svedectvo,
"Milujte sa!" 23/2011 → Hnutie čistých sŕdc
Túžila som umrieť, nenávidela som seba aj ľudí. Nakoniec som sa rozhodla so sebou skoncovať...
Keď som bola malá, nejaký čas ma pod vplyvom alkoholu sexuálne zneužíval náš rodinný „priateľ“. Našťastie sa mi darilo vždy nejako utiecť. Tento človek však prebudil vo mne zvedavosť, no na druhej strane som sa uzavrela pred dospelými. Povedala som o tom jednej staršej kamarátke a tá mi vysvetlila, o čo ide – ukázala mi pornografický film. Tak sa to začalo... Neviem, mohla som mať vtedy asi 12 rokov... Veľmi sa mi to zapáčilo. Spolu so staršími kamarátmi a kamarátkami som na tom vyrastala, rozprávalo sa o sexe, nie o láske.
Príklad lásky som nevidela ani doma. Otec si nevážil mamu. Pre mňa vôbec neexistoval: spal, pracoval alebo sa venoval svojim koníčkom. Žila som v presvedčení, že vzťah medzi mužom a ženou je len záležitosť chémie. Nemohla som sa dočkať, kým trochu vyrastiem, aby som to tiež mohla vyskúšať...
Keď som ukončila prvý ročník na priemyslovke, mama mi dovolila chodievať na diskotéky. Okamžite som využila prvú príležitosť užiť si to... Dala som sa dokopy s jedným chlapcom: on mal svoj život, ja svoj, pre seba sme tu boli len vtedy, keď sa nám chcelo, bez záväzkov. V tom období som, pri plnom vedomí, spáchala svätokrádež: po neúprimnej spovedi som prijala Eucharistiu. Po tejto omši som sa úplne odvrátila od Cirkvi a od Boha. Rozšírila som svoj hudobný repertoár, zapáčil sa mi punk rock, metal a tiež satanistická hudba. Len tak pre potešenie som písala modlitby k duchom opilstva a smilstva. Začala som tiež piť alkohol a od začiatku som nevedela zachovať mieru – stávalo sa mi, že som „mala okno“ a dokonca upadala do bezvedomia.
Sex a alkohol ma úplne ovládli a nevynechala som ani jednu príležitosť, aby som si mohla takto slobodne užiť. Na diskotékach či v baroch sa ich naskytne dosť... Vychutnávala som si to, bola to pre mňa zábava.
Približne v tom čase sa mi prisnil Pán Ježiš. Taký, ako je na obraze Božieho milosrdenstva. Smutno sa na mňa pozeral a povedal mi, aby som sa vrátila a že príde znova. Považovala som to iba za sen a nezaoberala som sa ním ďalej.
Samozrejme, mala som úplne strašnú povesť. Tí, čo ma nepoznali osobne, boli presvedčení, že sa predávam, a keď ma videli samú, hrozili mi, ponižovali ma, vysmievali sa mi aj v urážlivých telefonátoch. Začala som sa báť ľudí, života, budúcnosti. Údajne sa aj polícia na mňa pýtala kvôli môjmu prvému chlapcovi, ktorý sa zaplietol do nejakej krádeže; časť mojich známych pochádzala tiež z mafiánskych kruhov.
Strach a hanba prerástli do takej miery, že aby som bola schopná vyjsť z domu a mohla vôbec fungovať, musela som si niečo vypiť. Strach na mňa prichádzal aj v noci; cítila som prítomnosť niekoho zlého, ako sa zo mňa odporne vysmieva... Spala som málo. V tom čase som pornografiu nepozerala; viedla som taký život, to mi stačilo. Stále som sa stretávala s mojím prvým chlapcom napriek tomu, že som už mala „snúbenca“ – ale aj s inými, dokonca ženatými...
Začala som veriť, že raz určite skončím ako prostitútka. Vnútri som cítila takú bolesť, akoby ma chcelo zvnútra roztrhnúť, ale neúčinne; túžila som umrieť, nenávidela som seba aj ľudí. Nakoniec som sa rozhodla so sebou skoncovať...
V našom meste je veľké jazero. V tú tmavú noc, keď som tak stála na móle, som pochopila, že samovražda aj tak nič nevyrieši, akurát sa odsúdim naveky na stav, v akom práve som. Preklínala som sa a cítila som, že sa vrhnem rovno do pekla – miesta, kde existuje už len zúfalstvo, temnota a bolesť. Avšak Niekto pri mne bol a pri mojom váhaní mi šepkal do srdca: „Uteč, vari nevidíš? Tam je svetlo!“ Keď som sa otočila, uvidela som za sebou rozsvietené paneláky, ale tušila som, že ide o iné svetlo. Domov som sa vrátila trochu rozrušená. Nasledujúce dni som bola stále zamyslená. Krátko nato som, vďaka Prozreteľnosti, mala možnosť vypočuť si svedectvá obrátených satanistov a moje srdce sa začalo obracať k Bohu. Kládla som si otázku, či by mi nemohol pomôcť on. Lebo nebolo nikoho, kto by mi pomohol. Mama to skúšala, ale tým, čo hovorila, mi ešte viac ubližovala: „Uvidíš, tvoj muž sa bude za teba hanbiť, bude ti všetko pripomínať, nadávať ti, deti sa budú hanbiť za to, že si ich matka.“ Vedela som, že pre mňa je už neskoro; aj keby som sa zmenila, povesť ostane – ľudia nezabúdajú. Čoraz viac som začala rozmýšľať nad drogami, že by som ich začala brať, lebo alkohol mi už nepomáhal zapiť utrpenie...
Jedného dňa, po ďalšom veľmi urážlivom telefonáte, som vykríkla v sebe, že už nevládzem, že už to ďalej nevydržím. A presne vtedy prišiel Ježiš: uvidela som ho vnútorne, neviem to vysvetliť. Povedal: „Milujem ťa, opri sa o mňa a už viac nehreš.“ Pocítila som v srdci, že mi dal silu, niečo nové, otvoril mi oči, aby som ho mohla uvidieť. Bol to najšťastnejší deň v mojom živote.
V ten večer som sa chytila Ježiša. V nasledujúci deň som prišla do kostola a napriek panickému strachu, že ma kňaz vyhodí, som pristúpila k sviatosti zmierenia. Ako som sa len tešila z toho, že mi Ježiš odpúšťa a že chce byť v mojom srdci! Od toho dňa som túžila zjednotiť sa s ním každý deň vo svätom prijímaní, čo sa aj deje.
Silu závislosti som si uvedomila až vtedy, keď som naozaj chcela skončiť s alkoholom a žiť čisto. Vo chvíľach pokušenia mi Boh pripomínal svoju prítomnosť, pozeral sa na mňa s láskou a úctou a ja som ho prosila o pomoc, lebo sama som si s tým nevedela rady. Ježiš upevňoval moju vôľu, aby som to skúšala odznova, a napriek strašnej hanbe, hneď, ako som len mohla, pristupovala som k sviatosti zmierenia.
Vďaka nemu som prerušila kontakty s mojou partiou, oslobodila sa od chorého vzťahu s mojím prvým chlapcom a od ďalších; so „snúbencom“ som sa rozišla už predtým. Podarilo sa mi zmaturovať, dostala som sa na katolícku univerzitu. Vybrala som si smer resocializačná pedagogika, pretože som túžila pracovať so stratenou mládežou, predovšetkým s dievčatami, aby som im aspoň takto mohla pomôcť. Odsťahovala som sa teda z rodného mesta. Mala som tiež to šťastie byť v Medžugorí. Tam som zverila svoje štúdium a svoju budúcnosť Márii. Vážne som zobrala aj jej prosbu modliť sa denne ruženec.
Dva roky po mojom obrátení, keď sa mi už zdalo, že sa všetko upokojilo, dobehlo ma niečo veľmi ťažké, ovocie dávnych hriechov. Keď som sa začala modliť alebo som prichádzala do kostola, prichádzali mi na um veľmi nečisté myšlienky, ktoré zneucťovali sväté obrazy, sochy, kríže i Eucharistiu. Po svätom prijímaní mi neustále napádali dotieravé myšlienky. Vrátil sa strach a túžba po alkohole.
Bola som presvedčená, že takéto predstavy mi Boh už neodpustí, ale nedokázala som ich ovládať. Cítila som sa tak strašne nečistá, až som sa presviedčala, že si zaslúžim iba Boží hnev a zatratenie. Boh sa naozaj akoby vtedy odo mňa vzdialil. Týmto obdobím mi pomohol prejsť istý kňaz, ktorého som poznala už predtým. Trvalo to približne rok. Vďaka jeho podpore som sa neprestávala modliť, každý deň som chodievala na svätú omšu, modlila sa ruženec a dokonca som začala chodiť na adorácie pred Oltárnou sviatosťou. Odvážila som sa ísť na ignaciánske duchovné cvičenia. Bol to čas očisťovania, oslobodzovania, sebaprijatia a zároveň odpustenia sebe – iným nebolo treba, sama som si všetko spôsobila. Boh ma postupne otváral pre seba.
O niečo neskôr som spochybnila zmysel každodenného prijímania Eucharistie, ale hneď nato som upadla do hriechu nečistoty. Boh využil tento môj poklesok, aby sa ma mohol opýtať, komu chcem slúžiť – jemu alebo mamone, lebo to mi ukázalo, že sa ešte klaniam hriechu. V srdci som si vybrala Pána a jemu som sa oddala celá – svoje vnútro, telo, sexualitu. Odvtedy už prešlo niekoľko rokov a v týchto oblastiach som nespáchala ťažký hriech. Pán ma postupne učil a ešte stále učí správnym vzťahom s mužmi. Dodnes mám určité vnútorné zábrany, bloky, prílišný strach zo svojho správania. Nie je jednoduché ocitnúť sa v inom, slušnom prostredí.
Život je zápas, niektoré obdobia sú pokojné, v iných treba viac bojovať, odolávať pokušeniam. Vždy zakúšam, že keď mi je ťažko, Ježiš mi je vtedy bližšie, vždy sa na neho môžem spoľahnúť. Najdôležitejšie je zveriť sa mu, ukryť sa v jeho srdci a prosiť o pomoc aj Pannu Máriu. Pri pochybnostiach sa musím poradiť so spovedníkom, duchovným sprievodcom, alebo poprosiť ľudí, ktorým dôverujem, o modlitbu. Touto cestou chcem tiež poďakovať Hnutiu čistých sŕdc za veľkú oporu. Osobne som už dávnejšie zložila sľub čistoty, ale Hnutie podporujem celým srdcom a modlitbou. Prajem všetkým, ktorí majú problémy s čistotou, alkoholom alebo iným závislosťami, aby sa nebáli prísť s tým pred Ježiša. On berie na seba tieto ťažkosti, očisťuje, oslobodzuje, uzdravuje a dáva seba, svoju víťaznú lásku. Iba Boh vo svojom milosrdenstve dokáže robiť takéto premeny.
