Autor: Svedectvo,
"Milujte sa!" 22/2011 → Hnutie čistých sŕdc
Ráno, keď som vytriezvel, som povedal, že chcem ísť domov - ale zažil som prekvapenie. Pochopil som, že to všetko nebol zlý sen, ale skutočnosť...
Keď sa mi pred šiestimi rokmi prvý raz dostal do rúk časopis Milujte sa!, bol som vo veľmi ťažkej situácii. Môj život nemal nijaký zmysel a neočakával som, že sa to niekedy zmení.
Som alkoholik. Priznať si to nebolo pre mňa ľahké. Ale je to základ cesty k triezvosti. Veľa som si vytrpel a ublížil som mnohým ľuďom, kým som sa po rokoch alkoholizmu pozrel do zrkadla a povedal si do očí: „Áno, som chorý, som alkoholik.“ Dnes viem, že to Boh mi dal silu, aby som vstal z dna.
Už vyše šesť rokov žijem v triezvosti a vďaka Božej milosti žijem tiež v čistote. Život na zemi je ustavičný boj, postoj nepretržitého obrátenia, a preto nikdy nemôžeme povedať, že nejaký problém sme si vyriešili už raz a navždy.
V našej rodine máme problém s alkoholom, pretože aj môj otec je alkoholik. Určite požíva alkohol v nadmernej miere. Mnoho ráz som videl jeho negatívne správanie pod vplyvom alkoholu, videl som, ako sa moja mama kvôli tomu trápi, ako bolestne to prežíva. Videl som, že z alkoholu nevzíde nič dobré, a preto som si bol istý, že sám nebudem nikdy piť.
Úprimne však musím vyznať, že doma bolo aj veľa dobrých vecí. Keď som bol dieťa, rodičia sa každý deň so mnou a mojimi dvoma sestrami modlili, pred spánkom nám dávali krížik na čelo. Ocko nám čítal rozprávky a Bibliu pre deti s otázkami. Rodičia, predovšetkým mama, dbali na to, aby sme chodili do kostola. Vďaka nej som sa zúčastňoval na spoločnej modlitbe ruženca a na krížovej ceste. Samozrejme, že keď som dospieval, nepáčilo sa mi to a nechcelo sa mi. Spomínam si, že keď sme boli s rodičmi na dovolenke, deti našich známych nešli do kostola, lebo im to rodičia dovolili vzhľadom na to, že sú prázdniny. Ani ja som nechcel ísť, ale moja mama s tým nesúhlasila. A tak som do kostola chodil. Občas som sa hanbil pred kamarátmi priznať, že som bol v kostole, pretože väčšina z nich nechodila na bohoslužby. Raz, keď som po ruženci vychádzal z kostola, som stretol niekoľkých kamarátov a začal som sa pred nimi vyhovárať, že moja mama nie je v poriadku, že ma núti chodiť na ruženec... Jednoducho, zaprel som Krista...
Keď som začal piť, automaticky som sa od Boha vzďaľoval, dokonca už ani v nedeľu som nechodil do kostola. Dnes, keď sa na to pozerám z perspektívy času, som veľmi vďačný rodičom za ich príklad, za to, že mi dali základy viery.
Svoje pitie som začal vínom. Pil som kvôli spoločnosti a zo zvedavosti. Na začiatku som si dával veľký pozor a vypil som len niekoľko glgov – preto som nezistil, aký zhubný vplyv to má na môj organizmus. Neskôr som začal chodiť na futbalové zápasy a vždy sa našla príležitosť vypiť si vínko.
5. marca 1997 som sa prvý raz opil na mol. Pamätám si tento dátum, pretože dodnes mám doma nevyužitý lístok na futbalový zápas, na ktorý ma vtedy nepustili. Bola streda. Začalo sa to celkom obyčajne: kamaráti mi ponúkli víno, ktoré mi veľmi zachutilo. Hltavo som ho vypil. Neviem, koľko som potom ešte vypil, ale účinok bol hrozný. Vôbec som o sebe nevedel, neviem, čo sa dialo. Bolo to prvý a, žiaľ, nie posledný raz v živote... Prebral som sa až na druhý deň. Tvár som mal poudieranú a dobitú od asfaltu, na ktorý som spadol. Vraj som vypadol z električky na tvár v strede Katovíc... Na zápas ma nepustili pre moju opitosť. Ležal som pod stromom pri vchode na štadión uprostred zvratkov... Potom sa nado mnou niekto zľutoval a odniesol ma (moje nevládne telo) medzi autá, aby ma polícia nezobrala na záchytku... Zvracal som ešte v električke aj vo vlaku, keď som sa vracal domov. Nejakí chlapci zo sídliska (nie tí, s ktorými som pil) ma priviedli domov.
Toto bol začiatok mojej alkoholickej tragédie. Mal som vtedy 15 rokov... Vtedy som sa prvý raz rozhodol, že už nebudem piť. Žiaľ, nepoučil som sa z tejto bolestnej príučky a o dva týždne som bol znovu opitý... Moja závislosť sa rozvíjala, pretože to bolo pre mňa príjemné. V priebehu času som bol voči alkoholu odolnejší a aby som dosiahol rovnaký efekt, musel som piť čoraz viac. Najskôr som hľadal príležitosti na pijatiku, ale neskôr som ich už nepotreboval... Postupne sa celý môj život začal krútiť okolo alkoholu, zanedbával som svoje povinnosti a dovtedajšie záujmy.
Moja mama v septembri 1998 zložila v Licheni doživotný sľub abstinencie. Urobila to predovšetkým kvôli môjmu otcovi, ale v priebehu času sa to začalo týkať aj mňa, pretože som bol na tom čoraz horšie. Samozrejme, že vtedy som si z toho nič nerobil, dokonca som sa z toho vysmieval.
Niekedy som bol v opitosti agresívny. V marci 1999 prežila celá moja rodina šok, pretože ma polícia zadržala za účasť v bitke so študentmi arabskej národnosti. Začalo sa to nevinne: kamarát mal narodeniny a priniesol pálenku. Najskôr sme pili v pivnici na sídlisku, ale potom sme išli na diskotéku na študentský internát. Tam sa to začalo len tak, bez príčiny. Mňa samého prekvapil môj postoj, pretože dovtedy som nikdy nikoho nezbil. Mám pokojnú povahu, ale vtedy som pod vplyvom alkoholu dostal amok (keď si dnes na to pomyslím, som zdesený). Najskôr som jedného napadnutého bil remeňom (lepšie povedané remeňovou prackou) po celom tele a keď už ležal na zemi, z celej sily som ho kopal do hlavy... Hrôza...
Polícia ma chytila na ceste domov. Zrazu som ležal na zemi a k hlave som mal priloženú pištoľ. Zaviezli ma na záchytku. Ráno, keď som vytriezvel, som povedal, že chcem ísť domov – ale zažil som prekvapenie. Pochopil som, že to všetko nebol zlý sen, ale skutočnosť...
Moji rodičia a sestry boli z toho zdesení – na rozdiel odo mňa. Keď som prvý raz vyšiel von medzi kamarátov, bol som hrdý, pretože správu o tejto udalosti uverejnili známe noviny. Nikoho som neprezradil, nikomu som neuškodil, nedal som sa zastrašiť – cítil som sa ako hrdina... Dalo by sa povedať, že to bol môj „bojový krst“... Žiaľ, ani z tejto udalosti som sa nepoučil. Pokračoval som v pití alkoholu a nechcel som si priznať, že alkohol je príčinou môjho úpadku.
Blížili sa moje osemnáste narodeniny a aby som mal peniaze na nákup pálenky, musel som dať kamarátovi svoj bicykel. Deň pred svojimi narodeninami som pil s kamarátmi v parku a na spiatočnej ceste domov sa jeden z kamarátov obesil na strome... Nič ma nezastavilo. Prepil som aj peniaze, ktoré som mal použiť na narodeniny... Na kamarátovom pohrebe som bol opitý, pretože som to nedokázal prežiť v triezvom stave. Napĺňal ma hnev a smútok, čo len umocňovalo môj úpadok.
Na jeden párty v kamarátkinom byte som si chcel dokázať, že ešte nie som na tom celkom zle, že dokážem piť kontrolovane. Kúpil som 0,7 l pálenky pre seba a pre dve dievčatá. Nechcel som sa opiť. Ale stalo sa to...
Začal som pivom, ktoré som vypil na jeden dúšok, aby som sa uvoľnil. Potom som pocítil neovládateľnú chuť piť ďalej a nalial som si pálenku. Po niekoľkých pohárikoch som sa cítil veľmi isto, zdalo sa mi, že mám všetko pod kontrolou, ale bol to klinec do rakvy... O chvíľku som bol úplne opitý. Udrel som po tvári dievča, s ktorým som tam prišiel, pretože – ako som sa neskôr dozvedel - som si myslel, že mi schovala pálenku, ktorú som vypil takmer celkom sám... Kamarát jej potom dával na tvár ľad, aby nemala monokel. Bol som natoľko opitý, že mi namiesto zreničiek bolo vidno len očné bielka. Kamaráti chceli zavolať pohotovosť. A akoby to nestačilo, ešte som sa v opitosti aj pomočil... Keď som sa na druhý deň zobudil a dozvedel som sa, čo som vystrájal, strašne som sa hanbil. Nedá sa to vyjadriť slovami... Už len vziať si život...
Po ďalšej takejto príhode ma mama presvedčila, aby som išiel do strediska na liečenie závislostí. Ona už dlhšiu dobu vnímala, že som v čoraz horšom stave a sama hľadala informácie o alkoholizme a o jeho liečbe. Vedela, kde môžem hľadať pomoc. Spomínam si, že mi dali test, z ktorého vyplynulo, že som alkoholik. Ale bol som tam len raz. Potom som navštevoval rozličných psychológov, ktorí mi príliš nepomohli. Je mi do smiechu, keď si spomeniem, ako som s jednou psychologičkou uzavrel dohodu, že ak nedokážem celkom prestať piť, mám to robiť len cez víkendy a počas ostatných dní mám byť abstinent. Nemusím asi vysvetľovať, že to nevyšlo. Raz ma mama požiadala, aby sme išli na stretnutie AA. Pred vchodom sa porozprávala s jedným z členov tohto spoločenstva, ktorý nám povedal, že je to uzavreté stretnutie a že by bolo lepšie, keby som najskôr išiel na otvorené stretnutie. Takže ani toto nevyšlo a ja som usúdil, že to nie je pre mňa....
Na Deň matiek ma pozval kamarát, ktorý odchádzal na vojenskú službu, na opekačku. Dal som mame kvet, zablahoželal som jej a povedal som jej, že idem na párty. Mama akoby čosi tušila... Prosila ma, aby som nešiel. Vravela mi, že ešte nikdy som sa nevrátil z takej akcie triezvy. Ja som ju presviedčal, že to teraz dopadne inak, ale urobil som, čo som chcel.
Žiaľ, mama mala pravdu... Opil som sa úplne na mol. Spomínam si len na to, ako som v úplnej zúrivosti kopal nejakého človeka, ktorý ležal na zemi pri autobusovej zastávke. Po druhý raz v živote ma polícia prichytila pri čine. Znovu som sa ocitol na záchytke... Na druhý deň som na chodbe stretol kamaráta, s ktorým som bol na opekačke. Jeho šaty boli celé zakrvavené od krvi toho človeka na zastávke... Keď som ho zbadal v takomto stave, zľakol som sa. Cítil som, že tentoraz sa to pre mňa môže skončiť zle. Vedel som, že v tejto chvíli sa môj život môže celkom zmeniť, že sa ako devätnásťročný môžem dostať do väzenia. Na polícii som sa dozvedel, že človeku, ktorého sme skopali, hrozí oslepnutie na jedno oko. Cítil som, že život sa mi vymyká z rúk... Na svoje šťastie som sa ani teraz nedostal do väzenia. Poškodený neoslepol. Dostal som len policajný dozor a prepustili ma domov. Keď som na spiatočnej ceste stretol otca, povedal mi, že nevie, či moja mama ešte žije, pretože ju to veľmi trápi (prekonala mozgovú príhodu a odporúčali jej, aby sa vyhýbala silným stresom)...
Takýto som bol. Chýbala mi pokora a ani teraz som sa nepoučil zo svojho správania. Bol som celkom závislý a zotročený. Uvažoval som o smrti. Cítil som, že môj život nemá nijaký zmysel... Uvedomoval som si, že chodím po tenkom ľade, že sa celý čas zahrávam so svojím životom. Bol to bludný kruh, bezvýchodisková situácia...
30. novembra 2003 som si zlomil nohu. Samozrejme, že som bol vtedy opitý. Dodnes neviem, ako sa to stalo... Hneď potom, ako mi dali sadru, som sa v nedeľu ráno vybral na barlách do baru. Bol som veľmi spokojný, pretože tri mesiace som nemusel chodiť do práce.
Počas práceneschopnosti som pil veľa a často, ale tentoraz sa stalo niečo, čo navždy zmenilo môj život. Bolo to počas hroznej noci, keď som nemohol spať, bál som sa, mal som výčitky svedomia a ťaživý pocit, že môj život nemá zmysel. Ležal som na lôžku so zlomenou nohou, mal som hnačku, ruky sa mi triasli, mal som svalové kŕče a bál som sa, že dostanem infarkt alebo porážku... Veľmi som sa potil a tŕpli mi ruky... Zdalo sa mi, že som v bezvýchodiskovej a beznádejnej situácii...
Už istú dobu som sa musel pred spaním napiť alkoholu, aby som mohol zaspať, ale v ten deň som nič nevypil. Bolo to uprostred noci, mal som zasvietené, pretože som sa bál tmy. Moja mladšia sestra mi dala v ten deň Milujte sa!, aby som si ho prečítal. Pobavilo ma to, ale keďže som nemohol zaspať, začal som si časopis prezerať. Našiel som tam svedectvá ľudí, ktorí vo svojom živote stretli Boha a písali, ako Boh zmenil ich život. Pomyslel som si, že sa majú dobre. V istej chvíli som otvoril časopis na strane, na ktorej bola podobizeň Ježiša Krista s nápisom: „Ježišu, dôverujem ti!“ Začal som čítať článok Rozhovor milosrdného Boha s hriešnou dušou a hneď prvá veta: „Neboj sa, hriešna duša, svojho Spasiteľa. Prvý sa približujem k tebe, lebo viem, že sama od seba nie si schopná pozdvihnúť sa ku mne,“ vyvolala vo mne niečo úžasné. Nedokážem to rozumovo vysvetliť. A ďalej: „Neutekaj, dieťa, od svojho Otca, vstúp do rozhovoru so svojím Bohom milosrdenstva, ktorý ti chce sám povedať slová odpustenia a zasypať ťa svojimi milosťami. Ó, aká drahá mi je tvoja duša. Do svojich dlaní som si ťa vryl. A vryla si hlbokú ranu do môjho srdca.“ Bolo to bezprostredne adresované mne, akoby celý rozhovor prebiehal tu a teraz. Slová, ktoré som čítal, sa ma hlboko dotýkali. Pocítil som úžasný pokoj a šťastie. Niečo sa vo mne zlomilo a ani som si nevšimol, kedy som začal plakať. Plakal som ako nikdy doposiaľ a svoj plač som nedokázal zadržať. Slová, ktoré hovorila duša z dialógu, boli ako moje vlastné: „Pane, počujem tvoj hlas, ktorý ma volá, aby som sa vrátila zo zlej cesty, ale nemám ani odvahu, ani silu.“ Ježiš mi na to odpovedal: „Ja som tvoja sila, ja ti dám silu do boja.“ V tom období som bol celkom bezvládny, nedokázal som žiť, a zrazu mi všemohúci Ježiš hovorí, že on je prameňom sily. Duša ďalej hovorí: „Pane, poznávam tvoju svätosť a bojím sa ťa.“ Ježiš na to odpovedá: „Prečo sa bojíš, dieťa moje, Božieho milosrdenstva? Moja svätosť mi neprekáža, aby som bol k tebe milosrdný. Pozri, duša, pre teba som ustanovil trón milosrdenstva na zemi. Tým trónom je tabernákulum a z toho trónu milosrdenstva túžim zostupovať do tvojho srdca. Pozri, neobklopil som sa ani družinou, ani strážou, máš ku mne prístup v každej chvíli. V každom okamihu dňa chcem s tebou hovoriť a túžim ti udeľovať milosti.“ Na tieto slová som odpovedal to, čo som čítal: „Pane, bojím sa, či mi odpustíš tak veľa hriechov, moja bieda ma napĺňa hrôzou.“ A Ježiš mi odpovedal: „Moje milosrdenstvo je väčšie než tvoja bieda aj bieda celého sveta. Kto môže zmerať moju dobrotu? Kvôli tebe som zostúpil z neba na zem, kvôli tebe som dovolil, aby ma pribili na kríž, kvôli tebe som dovolil kopijou otvoriť svoje srdce a otvoril som ti prameň milosrdenstva“ (Denníček 1485).
Jednoducho som zmäkol, nemal som nijaké pochybnosti o tom, že sa mi prihovoril môj Pán, ktorý je plný lásky a milosrdenstva. Vnímal som to celou svojou bytosťou – od prstov na nohách až po korienky vlasov. Cítil som, že sa sklonil nad mojou biedou, aby ma zdvihol z temnoty, v ktorej som žil. Hovoril, že pre mňa, úplného ničomníka, zostúpil na zem a dal sa ukrižovať, aby som mohol byť spasený. Je to úžasné – práve vtedy som uveril. Uveril som v to, že Boh existuje a že všetko, čo hovorili v kostole, na náboženstve či doma, je pravda. Boh nás všetkých miluje, nehnusíme sa mu. Pre našu spásu poslal svojho Syna, Ježiša Krista, aby nás vykúpil a dal nám šancu na večný život. Nie je to rozprávka pre deti alebo staré babky. Od tej chvíle o tom vôbec nepochybujem.
Bolo to, akoby zrazu niekto vo mne zasvietil svetlo. Bez váhania hovorím, že to bola najdôležitejšia chvíľa môjho života. Po tomto stave eufórie a šťastia, keď sa Boh dotkol môjho srdca, keď som chcel všetkých zobudiť a povedať im, čo som pred chvíľou prežil, a utieral som si slzy, som si uvedomil, že moja duša sa musí očistiť. Dovtedy som neprestajne žil v stave smrteľného hriechu. Pocítil som celú tiaž svojich zlých skutkov. Bál som sa, že ak by som v tejto chvíli zomrel, išiel by som do pekla. Veď ak existuje Boh, existuje aj diabol, ktorý ľudí nenávidí a chce ich naveky zahubiť. Chcel som sa čo najskôr vyspovedať. Vedel som, že uprostred noci to nie je možné.
Od tejto chvíle sa všetko zmenilo: dostal som nádej, uveril som, že ešte nie je všetko stratené a že môj život má nejaký cieľ a že sa všetko môže vo mne zmeniť, že už nemusím vegetovať a padať do priepasti. Od tejto chvíle som mal oporu, o ktorej som dovtedy ani len netušil – všemohúceho Boha. Chodil som na spoveď s hriechmi napísanými na papieri. Prosil som, aby Boh očistil moje srdce. Neskôr som sa dozvedel, že slová, ktoré som si prečítal vo vašom časopise, pochádzajú z Denníčka svätej Faustíny, ktorú si Boh vyvolil, aby skrze ňu zjavil svetu svoje milosrdenstvo. Ona zapisovala všetko, čo jej Pán hovoril, medziiným aj tento dialóg (Denníček 1485).
Pozoruhodné je to, že moja sestra Monika, ktorá mi dala Milujte sa!, žije len vďaka tomu, že sa moja mama rozhodla priviesť ju na svet napriek tomu, čo jej radili lekári a iní „múdri“ ľudia. Keďže sa vyskytol sérologický konflikt, už aj môj pôrod bol „lotériou“, a preto mojej mame rozhodne neodporúčali ďalšie, tretie tehotenstvo. Bolo by pre ňu obrovským rizikom. Lekári hovorili, že dieťa by mohlo byť choré. Bolo to v roku 1982, keď ešte nebola k dispozícii dnešná technika ani vedomosti, a preto lekári nahovárali moju mamu, aby podstúpila interrupciu – aby zabila moju sestru. Dokonca aj môj otec, ktorý mi o tejto situácii povedal, mal chvíle pochybností a hovoril mame, že lekári majú možno pravdu. Našťastie mama mala iný názor a moji rodičia sa počas celého obdobia tehotenstva spoločne modlili za šťastný pôrod. Uvedomovali si, že sa môže stať to, čo vravia lekári, ale všetko vložili do Božej vôle. Oplatilo sa to. Boh vypočul ich modlitbu a ukázal, že preňho nič nie je nemožné. Narodila sa zdravá Monika. Lekár povedal, že je to zázrak. Takže keby moji rodičia neverili, nemal by mi kto dať Milujte sa!...
Po tomto prelomovom okamihu sa môj život zmenil. Pán mi otvoril oči a prebudil moje svedomie. Pravidelná spoveď, modlitba a prijímanie Eucharistie sú základom môjho života. Odvtedy nemôžem žiť inak. Utvrdím sa v tom vždy, keď padnem, čiže keď spácham ťažký hriech. Cítim vtedy prázdnotu a vnútornú bolesť, všetko stráca zmysel a jedinú záchranu nachádzam v zmierení sa s Pánom.
Čo sa týka mojej závislosti na alkohole, ešte nejakú dobu som s ňou bojoval. Trvalo to dovtedy, kým som nestretol ľudí, ktorí mi pomohli. Na stretnutí skupiny AA som zbadal kamaráta zo sídliska, ktorý v tom čase už rok nepil. Bol pre mňa živým dôkazom toho, že sa to dá. Začal som žiť v triezvosti. Zúčastňoval som sa na terapii a na stretnutiach. Bol to pre mňa čas intenzívnej práce na sebe, venoval som sa svojim chorým emóciám a správaniu, ktoré som si vypestoval v období alkoholizmu. Potreboval som čas na znovuvybudovanie svojho sebavedomia a nápravu svojich vzťahov s inými ľuďmi. Všetko sa začalo dávať do poriadku, a to aj v oblasti čistoty. Splnila sa aj jedna z mojich najväčších túžob: 19. júla 2008 som sa oženil. So snúbenicou sme vytrvali v predmanželskej čistote, pretože nám bolo jasné, že Boh lepšie vie, čo je pre nás dobré. Ešte pred svadbou sme vstúpili do neokatechumenátneho spoločenstva. V apríli 2009 sa narodila Magdalénka, ktorá je plodom našej lásky. Hmatateľne vnímame Božie pôsobenie v našom živote. Vidíme svoju hriešnosť, ale zároveň aj veľkú Božiu lásku k nám. Nech je pochválený Pán!
