Autor: Teresa Tyszkiewicz,
"Milujte sa!" 21/2011 → Večný život
Ľudská duša bude žiť naveky od chvíle, keď ju Boh stvoril v matkinom lone. Boh stvoril každú dušu z lásky a pre lásku, ktorú jej chce darovať v pozemskom živote aj vo večnosti
Boh ju stvoril spolu so zárodkom tela a človek je od tej chvíle spojením duše a tela. Preto po skončení sveta každá duša získa svoje telo, s ktorým sa rozlúčila vo chvíli smrti. Len dve ľudské telá majú teraz účasť na nebeskej sláve. Je to sväté a oslávené telo Ježiša Krista a jeho Matky. Ostatné telá budú vzkriesené pri druhom Kristovom príchode.
Smrť, ktorá je dôsledkom pozemského života a ktorá bude prítomná až do dňa posledného súdu a zmŕtvychvstania k večnému životu, je fascinujúcim a zároveň dramatickým stavom. Takže od chvíle počatia si v priebehu života, ktorý trvá priemerne 70 – 80 rokov, pripravujeme večnosť – šťastnú alebo hroznú.
Obdobie pozemského života človeka je reálne, pretože ho dosvedčujú naše zmysly, rozum, vedomie, skúsenosť a všetky dostupné vedecké poznatky. Zato obdobie po smrti, ktoré je takisto reálne ako predchádzajúce obdobie, zahaľuje tajomstvo, akýsi závoj, ktorý možno prekročiť len vo viere.
Viera v posmrtný život sprevádza ľudstvo od počiatku. Najstaršie stopy civilizácie svedčia o uctievaní zosnulých. V Druhej knihe Machabejcov túto vieru nachádzame už veľmi vyzretú: vodca Júda Machabejský po víťaznej bitke nariadil, aby „urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (Druhá kniha Machabejcov 12, 43 – 46).
V tomto úryvku zo Starého zákona sú už obsiahnuté pravdy viery: že človek žije po smrti, že je zodpovedný za svoje skutky na zemi, že modlitby a obety tých, ktorí žijú na svete, pomáhajú pri zadosťučinení za hriechy a že takáto snaha zadosťučiniť za hriechy a oslobodiť zosnulých od trestov je svätá a nábožná. V Novom zákone sú na dvoch miestach zaznamenané zvlášť silné Ježišove slová o posmrtnom živote. Ide o opis posledného súdu v Evanjeliu podľa svätého Matúša (25, 31 – 46) a podobenstvo o boháčovi a Lazárovi v Evanjeliu podľa svätého Lukáša (16, 19 – 31).
Starý aforizmus dobre vyjadruje túto pravdu: „Aký život, taká smrť; aká smrť, taká večnosť.“ Svätá Faustína mala raz videnie duše, ktorá prešla z očistca do neba, po ktorom napísala: „Pochopila som, aké úzke je spojenie tých troch etáp života duší, čiže na zemi, v očistci a v nebi“ (Denníček 594).
Vo Vyznaní viery vyznávame vieru v „spoločenstvo svätých“, pričom si nie vždy plne uvedomujeme, že sa nejedná len o kanonizovaných svätých. Hovorí sa tu o reálnom, vždy aktuálnom pute, ktoré spája živých na zemi so spasenými v nebi a so spasenými, ktorí sa ešte pripravujú na účasť na nebeskej sláve, čiže s dušami v očistci.
Čo je to očistec? Nie je to miesto, ale je to stav človeka, ktorý sa po smrti ocitne zoči-voči najväčšej Svätosti, Dokonalosti a Láske. S plným vedomím uzná, že stojí pred Bohom v celej svojej nedokonalosti, hriešnosti a úbohosti. Súdi sám seba a túži získať dôstojnosť a nevinnosť, ktoré stratil, aby ho už nič neodlučovalo od ohniska všemohúcej lásky, ktorým je Boh. V porovnaní s týmto ohniskom je celý vesmír len nepatrný prach.
Človek sám chápe, akú cestu musí prejsť, aby bol hodný stáť pred tvárou najvyššej Lásky, ktorú počas svojho života toľko ráz urazil. Pre niektorých to bude dlhý proces očisťovania, pre iných kratší – závisí to od spáchaného zla. V každom prípade to však bude bolestná cesta. Spravodlivosti sa musí zadosťučiniť, pretože po človeku zostávajú jeho zlé skutky. Na zemi zostali tí, ktorým ublížil, ktorých pohoršil, oklamal, ktorým sa neodvďačil za dobro...
Pre duše, ktoré konajú pokánie v očistci, je veľkým potešením a šťastím to, že vedia, že Boh im odpustil vďaka vykupiteľskej obeti Ježiša Krista, svojho milovaného Syna. Sú si istí, že dosiahnu večnú spásu, že sa nedostanú do pekla, že už viac nezhrešia. Musia však pykať za zlo, ktoré spáchali, a napraviť ho. Duše v očistci veľmi trpia, ale nemôžu si pomôcť samy. Prameňom ich bolesti je predovšetkým neuspokojená túžba po Bohu, ktorého videli vo chvíli súdu po smrti. Ďalším prameňom bolesti je ľútosť za hriechy, zanedbania dobrého, premárnené milosti a umlčané výčitky svedomia, nevyužité príležitosti konať dobro. Bolesť im spôsobuje aj to, že si uvedomujú, že zlo, ktoré spáchali, naďalej pôsobí – zlý príklad, ktorý dali, demoralizácia mladých, nedostatočná náboženská výchova detí...
Očistec je aj napriek utrpeniu, ktoré so sebou prináša, prejavom veľkého Božieho milosrdenstva. Dokonca aj najväčší hriešnik za chvíľu ľútosti a vzývania Božieho mena môže po prechode cez očistec dosiahnuť večnú blaženosť pri Bohu. V pravde viery o „spoločenstve svätých“ má očistec svoje privilegované miesto. Na jednej strane pripravuje budúcich obyvateľov neba, na druhej strane tých, čo ešte žijú na zemi, pobáda k tomu, aby sa modlili za zosnulých. Nielen tí, ktorí sú v očistci, túžia po Bohu, ale sám Ježiš túži po tých, za ktorých zomrel, a chce ich čo najskôr prijať k sebe naveky. Každý, kto pomáha dušiam v očistci, aby skrátil ich utrpenie a čakanie na nebo, si zhromažďuje u nich aj u Spasiteľa poklad vďačnosti. Júda Machabejský, ktorý sa modlil a prinášal obety za svojich zabitých vojakov, v to veril.
Spoločenstvo svätých by nebolo úplné, keby sme do modlitby a obety nezapojili celý očistec. My prosíme o pomoc svätých v nebi, duše v očistci prosia o modlitby nás a keď dosiahnu spásu, budú nám pomáhať. Takto krúži láska v nebeskom kráľovstve.
Najcennejšou pomocou pre zosnulých je obeta svätej omše a prijatie Eucharistie na ich úmysel. Dôležité sú aj modlitby, zvlášť krížová cesta, získavanie odpustkov, odpustenie im všetkého, čím nám ublížili, dobré spomínanie na zosnulých, napr. hovoriť pozitívne o ich dobrých vlastnostiach tým, ktorí ich kritizujú. Je to oveľa dôležitejšie než ozdobné náhrobné kamene, kvety či kahance.
Cirkev od apoštolských čias pripisovala veľký význam pobožnostiam za duše zosnulých. V priebehu dejín Cirkvi Boh daroval mnohým svätým mimoriadnu citlivosť na potreby duší v očistci. Niektorí svätí mali dar prežívať spoločenstvo so zosnulými, prijímať na seba časť ich utrpenia, aby im rýchlejšie vyprosili blaženosť v nebi. Medzi mnohými orodovníkmi za duše v očistci treba spomenúť aspoň niektorých: sv. Katarínu Janovskú, sv. Františka Saleského, sv. Faustínu, a medzi súčasnými – sestru Luciu z Fatimy a Máriu Simmaovú, Rakúšanku, ktorá zomrela v roku 2004 a ktorá celý svoj život obetovala, aby pomáhala dušiam v očistci. V jej zápiskoch nájdeme takéto slová: „To má tisíce podôb. Je toľko druhov očistca, koľko je duší… Žiadna duša by sa z očistca nevrátila k svojmu predchádzajúcemu životu, nechce ísť späť do tmy, v ktorej my žijeme, pretože má poznanie, o ktorom my nemáme tušenie. Duša si praje očistec, očistný oheň tak ako zlato – chce sa v ohni zbaviť nečistôt… Duša v očistci má takú jasnú predstavu o Bohu, Boh sa jej ukázal v takej žiare, oslepujúcej kráse a čistote, že by ju ani všetky nebeské sily nedokázali donútiť k tomu, aby predstúpila pred Boha, pokým na nej bude čo i len najmenšia škvrna. Len jasná, dokonalá duša sa odváži ísť v ústrety večnému svetlu a božskej dokonalosti, aby hľadela na Boha z tváre do tváre.“
Teresa Tyszkiewiczová
Odporúčame knihu Márie Simmaovej: Duše v očistci: Čo som s nimi prežila. Olomouc. Matice cyrilometodějská s. r. o. 1997.
