Autor: Mirosław Rucki,
"Milujte sa!" 20/2010 → Veda a viera
Ako študent pedagogického odboru som chcel napísať diplomovku o vplyve obrátenia na študijné výsledky študenta. Napriek tomu, že som mal merateľné údaje, školiteľ nesúhlasil, pretože to považoval za „nevedeckú“ tému. Začal som sa zamýšľať, aké kritéria rozhodujú o „vedeckosti“ výskumu. Nemožno totiž poprieť, že vplyv viery v Boha na motiváciu študenta učiť sa a jeho úspešnosť je rovnako reálny a merateľný ako vplyv rodičov, prostredia, ba aj učiteľa.
Vládne mylné presvedčenie, že na to, aby bol výskum „vedecký“ musí vychádzať z predpokladu, že Boh neexistuje. Je to metodologický predpoklad vedy – skúmať úkazy tak, akoby neexistovala ich osobná príčina – Boh. Takýto metodologický predpoklad, ktorý sa nazýva metodologický naturalizmus, je vo svojej podstate nevedecký, pretože a priori – čiže dopredu, bez výskumu – predpokladá, že neexistuje vyššia Inteligencia, ktorá je prvotnou príčinou všetkého, čo existuje. Takýto postoj nie je objektívnym, vedeckým skúmaním pravdy, ale špecifickou formou viery, že Boh neexistuje.
Nedávno som čítal svojmu dieťaťu rozprávku o sloníkovi, ktorý nepočúval mamu a išiel k rieke. V dôsledku svojej neposlušnosti sa dostal do problémov – krokodíl, ktorý žil v rieke, chytil sloníka za nos a ťahal ho tak dlho, až bol z nosa chobot. Takto vznikol dnešný druh slonov s chobotom.
Vidno, že táto rozprávka sa podobá na učebnice biológie, ktoré opisujú vznik druhov. Ľudia s vedeckými titulmi nám tvrdia, že žirafa v priebehu miliónov rokov naťahovala krk za potravou, a preto má dlhý krk; že plazy milióny rokov kývali končatinami, a tak sa premenili na vtáky; že ryba kvôli hladu vyšla na súš a vyrobila si pľúca schopné dýchať kyslík. Aký rozdiel je medzi týmito rozprávkami a rozprávkou o sloníkovi s natiahnutým nosom? Len taký, že krokodíl natiahol sloníkovi nos v priebehu niekoľkých minút, a proces evolúcie trval niekoľko miliónov rokov. Tento rozdiel v čase rozhoduje o „vedeckosti“ príbehu.
Na obrázkoch v učebniciach to vyzerá jednoducho a jasne. A naša spoločnosť si už zvykla na rozprávanie o „fakte evolúcie“, takže nikto už nekladie otázku: „Ako je to možné?“ Predsa predĺženie krku zvieraťa o 10 centimetrov nie je len náhodným, nadmerným rastom krčných stavcov. Potrebná je k tomu aj zmena veľkosti kože, dĺžky žíl, zmena krvného tlaku, sily srdca, zmena svalstva, dýchacieho ústrojenstva, tráviaceho traktu a mnohých ďalších vecí. Čiže ide o komplikovanú a komplexnú zmenu celého organizmu, ktorá má umožniť prežitie bytosti s predĺženým krkom, a nielen o mutáciu jedného génu. Musela by nastať séria presne na seba nadväzujúcich a koordinovaných mutácii, ktoré by mali konkrétnu kvalitu, množstvo a smer.
Jednoduchý príklad: predstavme si desaťposchodový dom, v ktorom žijú ľudia. Zrazu sa majiteľ domu rozhodne, že dostavia ešte jedno poschodie, ale nie navrchu. Chce ho postaviť medzi už existujúce piate a šieste poschodie. Myslíte si, že by nejaká stavebná firma prijala takúto zákazku? Pochybujem o tom aj preto, že podmienkou majiteľa je, aby budova bola funkčná aj počas stavebných prác. Znamená to, že ľudia sa nevysťahujú a musia mať zabezpečený život aj v bytoch nad piatym poschodím – čiže musia mať prítok aj odtok vody, elektrický prúd, plyn, kúrenie a počas stavebných prác sa im nesmie presúvať nábytok.
Napriek tomu, že zdravý rozum sa prieči takýmto postupným konštrukčným zmenám, biologická evolúcia sa považuje za vedeckú oblasť, ktorá nám predkladá rozprávky o sloníkovi, ktorý milióny rokov chodil k rieke a krokodíl ho pravidelne ťahal za nos, až mu namiesto nosa narástol chobot. Prečo sa to volá veda? Pretože takáto verzia udalostí nepotrebuje existenciu Boha Stvoriteľa, a preto len takúto teóriu možno považovať za vedeckú v rámci pojmov súčasnej vedy.
Avšak skutočnosť, že celý vesmír s prírodnými zákonitosťami a všetkými živými bytosťami funguje racionálne, sa nezaobíde bez nadnaturalistického vysvetlenia. Z logického hľadiska je celkom oprávnená hypotéza, že existuje prvotná Príčina, vďaka ktorej existuje celý vesmír, a že existuje najvyššie Poznanie, ktoré všetko vie a všetko objasňuje, pričom nepotrebuje nijaké vysvetlenie. Ak sa aspoň na chvíľu vzdáme „vedeckého“ predpokladu, že Boh neexistuje, pretože vraj nemôže existovať, zistíme, že už zo samotnej existencie vesmíru a prírody, v ktorých žijeme, nutne a logicky vyplýva, že Boh musí existovať.
Celý vesmír je skonštruovaný tak, aby sme v ňom mohli žiť. Keby sme zmenili hoc i jediný detail v prírodných zákonitostiach, existencia ľudstva by bola znemožnená. Svet, ktorý nás obklopuje, je však ako oblek ušitý na mieru. Núti nás to povedať, že bol stvorený pre nás.
Vyplýva z toho záver, že existencia vesmíru – tvoje aj moje jestvovanie v ňom – nie je náhodná. Nežijeme náhodou, ako výsledok zhody okolností v chaotickom vesmíre. Práve naopak, žijeme v racionálne sformovanej štruktúre, kde všetko so všetkým súvisí, kde má každý prvok zmysel a význam. Nemožno si nepoložiť otázku: „Prečo?“ Táto otázka je úplne racionálna, pretože poriadok zvyčajne má nejaký zmysel a význam. Hľadanie odpovede na otázku o zmysle a význame našej existencie nás nevyhnutne vedie k vedeckej hypotéze o existencii najvyššej Inteligencie, ktorá všetko vie.
Chcem zdôrazniť, že sa neutiekam k náboženským vysvetleniam, keď nenachádzam vedeckú odpoveď. Ale už samotná existencie vesmíru, jeho racionalita a poznateľnosť má rovnaké žriedlo ako existencia človeka vo vesmíre. Len racionálne mysle v racionálnom vesmíre môžu vytvárať vedu, kultúru a civilizáciu. Veda by nebola možná, keby vesmír nebol racionálny a poznateľný. Nadišiel čas, keď si treba priznať, že veda nemôže ďalej existovať bez toho, aby uznala, že existuje Boh, ktorý je prvotnou Príčinou. Nasúvajú sa tu slová Biblie: „Základom poznania je bázeň pred Pánom“ (Prís 1, 7).
Myslím si, že netreba uvádzať celú logickú úvahu, ktorú predstavil prof. Z. Jacyna–Onyszkiewicz, ktorý cestou výskumu a vedeckých úvah dospel k takémuto záveru. Je možné prečítať si jeho knihy Najvyššie Poznanie alebo Monotrinitárne tajomstvo Boha. Vrele odporúčam tieto aj iné knihy, v ktorých profesor kvantovej fyziky a kozmológ vyvodzuje zo získaného vedeckého poznania závery, ktoré potvrdzujú úlohu Boha pri fungovaní vesmíru. Chcem len podotknúť, že z uvedeného logicky vyplýva, že racionálny Boh, ktorý je najvyšším Poznaním, musí byť monotrinitárny.
Je fascinujúce, že dvadsať storočí filozofi, a predovšetkým prírodovedci, spochybňovali dogmu o Najsvätejšej Trojici, ktorá sa vraj nezhoduje s našou každodennou skúsenosťou a obyčajnou logikou. Aj dieťa vie, že 1 + 1 + 1 sa nerovná 1, ale 3. Prečo sa teda Cirkev drží „iracionálnej“ koncepcie, ktorá odrádza mnohých logicky uvažujúcich ľudí? Dnešné vedecké poznanie nám umožňuje pochopiť, že pred 2000 rokmi sa nám poodhalilo tajomstvo Najsvätejšej Trojice, ktoré presahovalo poznávacie možnosti vtedajších ľudí. O existencii Najsvätejšej Trojice sa môžeme presvedčiť a uveriť v ňu nie preto, že „to povedal kňaz“, ale preto, že to naznačuje racionálne poznanie vesmíru. Konkrétne ide o to, že fakt, že naša schopnosť poznávať je ohraničená, nás núti uznať, že existuje najvyššie Poznanie, ktoré všetko vie. Logika sa dožaduje toho, že toto Poznanie musí byť osobné. Avšak nie je možné, aby jediná osoba bola najvyšším Poznaním. Pretože najvyššie Poznanie, ktoré by bolo jednou osobou, by nepoznalo vzájomné vzťahy medzi osobami, čiže neobsahovalo by všetko, čo možno poznať a vedieť. V najvyššom Poznaní musia byť prítomné druhá aj tretia osoba, lebo vzťahy medzi nimi dopĺňajú poznanie a robia ho kompletným. Profesor Jacyna-Onyszkiewicz uvádza jednoduchý príklad, z ktorého vyplýva, že počet osôb najvyššieho Poznania musí byť 3, pretože len táto podmienka umožňuje vytvorenie rovnakého počtu nezávislých interpersonálnych vzťahov – čiže 3.
Zaujímavé sú aj závery, ktoré sa týkajú druhu týchto vzájomných vzťahov. Tento vzťah je nutne vzájomnou láskou jednej osoby, ktorá nepochádza od nikoho a nepotrebuje vysvetlenie, a druhej osoby, ktorá pochádza z prvej. Táto láska je vyjadrená v tretej osobe, ktorá takto pochádza od dvoch prvých. Samozrejme, že vzájomná láska je aj medzi prvou a treťou osobou a prejavom ich lásky je druhá osoba a že rovnako je vzájomná láska medzi druhou a treťou osobou a prejavuje sa v prvej osobe. Čiže každá z osôb je najvyšším Poznaním a Láskou, od ktorej väčšia neexistuje. Inak to ani nemôže byť, pretože jeden Boh v troch osobách má v sebe všetko poznanie všetkých druhov interpersonálnych vzťahov. Jednoducho povedané, Boh, ktorý by bol len jednou osobou, by nemohol byť najvyšším Poznaním, pretože by nevedel, čo je to láska.
Chcem ešte upozorniť na to, ako trojjedinosť Boha ovplyvňuje zmysel ľudskej existencie. Keď v Biblii čítame, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu (Genezis 1, 27 – 28), zvyčajne si neuvedomujeme, že to vyplýva z monotrinitárnej povahy Boha. Boh stvoril muža, z ktorého pochádza žena, a z nich dvoch pochádza dieťa. Takto – vytvorením rodiny, Boh navrhol všetky možné vzťahy lásky, ktoré existujú v ňom samom.
Téza o existencii najvyššieho Poznania, od ktorého väčšie nemôže existovať, nás priamo vedie k záverom o zmysle existencie racionálneho vesmíru a ľudských bytostí v ňom. Najvyššie Poznanie, ktoré musí byť jedno v troch osobách, sa tešilo z lásky a rozhodlo sa ju darovať ďalej. Preto nás stvorilo a umiestnilo do vesmíru, ktorý skúmame vedeckými metódami, ktoré odmietajú pojem Boha. Nedá sa prehliadnuť, že ak zostaneme len pri „vedeckom“ poznaní, získanom pomocou metodologického naturalizmu, obmedzí nás to a ochudobní o veľmi konkrétne, hmatateľné a merateľné poznanie vzťahu lásky, ktorý je medzi človekom a trojjediným najvyšším Poznaním, ktoré všetko vie, ktoré nás stvorilo z lásky a ktoré čaká, až kým vedome a dobrovoľne odpovieme na jeho lásku.
