Autor: Sebastian Bednarowicz,
"Milujte sa!" 20/2010 → Božie milosrdenstvo
„Je len jedno nešťastie – hriech. Všetko iné je len dym a prach...“ Tieto slová, ktoré v 4. storočí vyslovil sv. Ján Zlatoústy, ukazujú názor dávnych kresťanov na skazu, akú v ľudských dušiach a vo svete spôsobuje nevernosť Bohu
Od počiatku Kristovi vyznávači stáli pred jasnou voľbou – postaviť na stranu Boha alebo na stranu diabla. Didaché a List pripisovaný Barnabášovi, kresťanské spisy z 1. – 2. storočia, jasne hovoria o dvoch cestách. Jedna je cestou života a svetla, druhá je cestou smrti a temnoty. Tertium non datur – tretia možnosť neexistuje.
Aby sa kresťan mohol nazývať kresťanom, musí sa zriecť všetkého, čo vedie k zlu: „A toto je cesta smrti, ktorá je predovšetkým zlá a plná prekliatia: vraždy, cudzoložstvá, žiadostivosť, hýrivosť, krádeže, modloslužba, mágia, čary, lúpeže, falošné svedectvá, pretvárka, neúprimnosť, falošnosť, pýcha, nečestnosť, bezočivosť, hrabivosť, neslušné reči, závisť, drzosť, namyslenosť, vystatovanie sa, nehanebnosť bez bázne. Prenasledovatelia čestných ľudí, nepriatelia pravdy, milovníci klamstva, ktorí nevedia, akú odmenu získa spravodlivosť, nenasledujú dobro ani spravodlivý súd, ale nasledujú zlo, a nie dobro. Nepoznajú miernosť ani trpezlivosť. Milujú márnosť, uháňajú za ziskom, nezľutujú sa nad chudobnými, ľahostajne prechádzajú vedľa strápených, nepoznajú svojho Stvoriteľa. Vrahovia detí, ktorí potratom zabíjajú to, čo Boh povolal k životu. Odvrhujú tých, ktorí nič nemajú, utláčajú pokrivdených, chránia boháčov, nespravodlivo súdia chudobných. To sú hriešnici, ktorí stvrdli v zlobe. Deti, držte sa ďaleko od nich“ (Didaché z 1. storočia).
Didaché, ktoré vzniklo pravdepodobne koncom 1. storočia takmer súbežne s Novým zákonom, je výrazným svedectvom plynulosti a nemeniteľnosti morálneho učenia v cirkevnej Tradícii. Učenie o hriechu a spôsoboch boja proti nemu rozvíjali aj ďalší starovekí kresťanskí autori. Autori, ktorí pochádzali z mníšskeho a asketického prostredia, venovali veľkú pozornosť rozoznávaniu počiatkov zla, ktoré sa rodí v človeku. Ich pozorovanie im pomohlo špecifikovať pokušenia, „zlé myšlienky“, ktoré nazývali tiež vášňami, ktoré prichádzajú zvonku a špinia ľudské srdce. Evagrius Pontský (4. stor.) ich nazýva priamo démonmi a hovorí o ôsmich druhoch démonov: obžerstve, nečistote, lakomstve, hneve, smútku, acedii (duchovnej ľahostajnosti), márnivosti a pýche. Tento zoznam nám pripomína zoznam siedmich hlavných hriechov, ako ho poznáme v Katolíckej cirkvi.
Cieľom mnícha, ktorí sa cvičí v kresťanskej dokonalosti, bolo dosiahnutie apathie, čiže stavu bez hriešnych vášní, ktorú Evagrius nazýval „čistotou srdca“. Spočíva v tom, že človek sa oslobodí spod vplyvu jednotlivých démonov a zdržiava sa od hriechov, ktoré je možné spáchať nielen skutkami, ale aj myšlienkami. Podľa Evagria je čistota srdca prirodzeným stavom človeka, akoby zdravím duše. Len človek, ktorý sa oslobodil z nezriadenej a chorobnej pripútanosti k stvoreným veciam, môže byť šťastný. Ide teda o víťazstvo nad menšími alebo väčšími závislosťami a o ich nahradenie čnosťami – čiže o svätosť.
„Milovaní, nech vás nikto nezvedie! Najhorším druhom hriechu je nepochopenie jeho podstaty. Všetci, ktorí vyznávajú svoje hriechy, sa môžu skrze pokánie zmieriť s Pánom. Nijaký hriešnik nie je poľutovaniahodnejší než ten, ktorý si myslí, že nemá čo oplakávať.“ Týmito slovami napomínal v 6. storočí sv. Cézar z Arles kresťanov, aby poznali podstatu zla a hriechu. Starovekí autori zhodne tvrdili, že žriedlom hriechu nie je svet a telo, ba ani diabol, ale ľudské srdce a vôľa. Vždy sa rodí v ľudskom vnútri a až neskôr sa prejaví navonok. Preto je v boji proti zlu veľmi dôležitá schopnosť rozoznať ho už v počiatočných štádiách. Takto budeme môcť hriech rýchlo vykoreniť zo svojej duše. Asketickí autori kresťanského Východu hovorili najčastejšie o piatich etapách vzniku hriechu.
1. Najskôr prichádzajú návrhy, obrazy nejakého hriešneho skutku. V tom ešte nie je nič zlé. Egyptskí pustovníci to prirovnávajú k vetru, ktorí sa nedá chytiť. 2. Druhá etapa je tzv. rozhovor, čiže zastavenie sa pri hriešnej myšlienke. V tejto etape však ešte nedochádza k rozhodnutiu. Pripomína to biblický rozhovor Evy s hadom. 3. Ak sa tento vnútorný dialóg udomácni v srdci človeka a trvá nejakú dobu, prináša so sebou ako dôsledok vnútorný boj, ktorý by sa mal skončiť víťazstvom nad pokušením. 4. Žiaľ, často sa stáva, že človek nezvíťazí, ale súhlasí s hriešnou myšlienkou a rozhodne sa ju uskutočniť, čím sa dopúšťa skutočného hriechu. 5. Posledná, piata etapa prenikania zla do ľudského srdca je závislosť, ktorá sa vytvára ako dôsledok častých pádov a zotrvávania v hriechu.
Starovekí kresťanskí autori nezostali len pri opise procesu vzniku hriechu a závislosti, ale snažili sa ho pochopiť, aby mohli bojovať za čistotu srdca vo všetkých situáciách a vo všetkých etapách. Medzi prostriedkami, aké má človek použiť v duchovnom boji proti zlu, má prvoradé miesto modlitba a ustavičná bdelosť srdca. Duchovní autori, ktorí používali gréčtinu, poukazovali na podobnosť slov prosoche (pozornosť) a proseuche (modlitba) a symbolicky ich spájali do jedného celku ako dva aspekty vzťahu s Bohom. Vyššie spomenutý Evagrius Pontský vypracoval zbierku biblických citátov, akýchsi strelných úkonov, ktoré mali pomôcť v úspešnom a rýchlom boji proti pokušeniam, a rozdelil ich do skupín. Mnísi sa ich učili naspamäť a vyslovovali ich vo vhodnej chvíli, podľa druhu pokušenia. V prípade, že mních niektorý z citátov zabudol, účinne mu pomohlo vzývanie mena Ježiš zhodne s biblickým prísľubom: „Každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude spasený“ (Sk 2, 21). Ustavičná modlitba a vedomie Božej prítomnosti spolu s pokorou boli podľa skúsených pustovníkov a askétov najlepšou zbraňou proti útokom Zlého.
Žiaľ, niekedy aj mnísi upadli do hriechu. Starokresťanskí autori vtedy odporúčali čo najrýchlejšie vyznať svojej viny. Veľmi často prirovnávali pokánie k lekárskemu zákroku. Sýrsky autor Afrahat, ktorý žil v 4. storočí v Mezopotámii, predstavuje hriešnika obrazne ako zápasníka alebo vojaka, ktorého zranili v boji. Ak bude svoje zranenie ukrývať a neukáže ho čo najskôr lekárovi, bezpochyby dostane otravu krvi, v dôsledku ktorej zomrie. Podobne radil v 6. storočí aj sv. Cézar z Arles: „Ak chorý spolupracuje s lekárom, vo dvojici zvíťazia nad chorobou. Ak chorý väčšmi miluje chorobu ako lekára, lekár prehrá, pretože sú proti nemu dvaja. Ale po takomto víťazstve zomrie aj chorý. Keby sa chorý postavil na lekárovu stranu, unikol by dočasnej chorobe, pretože choroba by nijako nemohla poraziť dvoch, ktorí proti nej bojujú.
Pozorne počúvajte, prečo som vám povedal toto porovnanie. Lekár je Boh, chorý je človek a choroba je hriech. Ak sa hriešnik pripúta k Bohu, skutočnému lekárovi, choroba hneď ustúpi a chorý je z nej vyliečený. Ak však nešťastný hriešnik miluje svoju chorobu, znamená to, že sa chce pripútať k svojim hriechom, ktoré sú ako smrteľné choroby, a nie patriť nebeskému lekárovi. Nielenže sa nesťažuje na svoju chorobu, čiže na svoj hriech, ale nehanebne a povýšene sa ho snaží obhajovať. Ak vstúpi do pevného zväzku so svojimi hriechmi, zdá sa, že víťazí nad nebeským lekárom. Ale týmto víťazstvom zostupuje po širokej a pohodlnej ceste do pekla. Keby sa rozhodol zmieriť sa s lekárom, premohol by hriech, ktorý je najzákernejšou chorobou, a zaslúžil by si vojsť do neba úzkou a strmou cestou.“
Odpustenie hriechov je podľa sv. Augustína najväčším zázrakom od stvorenia sveta. Potrebná je na to však spolupráca človeka. Sv. Cyril, biskup Jeruzalema, ktorý žil vo 4. storočí, to vyjadruje nasledovne: „Hriech je veľké zlo, ale nie také, žeby sa nedalo napraviť. Je ťažké pre toho, kto ho nesie, ale ľahké pre toho, kto ho skrze pokánie od seba odvrhuje. Predstav si, že niekto má v ruke žeravé uhlíky. Pália ho, pokiaľ ich drží. Ale len čo ich odhodí, zbaví sa toho, čo ho pálilo.“
Vyznanie hriechov je teda najľahším a najistejším spôsobom, ako môžeme zo seba sňať ťažobu hriechov a závislostí. Arménsky básnik z 10. storočia sv. Gregor z Nareku napísal báseň, v ktorej vychvaľuje slovo „zhrešil som“, pretože týmto slovom človek vyznáva svoju vinu a prosí o milosť odpustenia. Nazýva ho „sestrou krstu“ a požehnaným „slovom, ktoré môže zmeniť posledný rozsudok“. Preto ho treba používať a nezabúdať, že Kristovo milosrdenstvo sa dotýkalo predovšetkým mýtnikov a neviestok, ktorí chápali svoju závislosť na hriechu a chceli sa z nej oslobodiť, čo nádherne vyjadril sýrsky básnik z 5. storočia Cyryllonas v Piesni o obrátení Zacheja:
„Čím viac sa Zachej bál,
čím menej mohol prosiť o odpustenie,
tým väčšmi sa Pán zľutoval,
tým väčšie milosrdenstvo mu dal.“
V tomto ohľade sa v priebehu dvoch tisícročí nič nezmenilo: ľudia sú rovnako vystavení pokušeniu, rovnako vstupujú do dialógu s diablom, rovnako sa nechávajú zviesť a rovnako padajú. Nezmenil sa ani Boží postoj k hriechu, pretože Boh nám chce pomôcť pri zachovaní si čistoty srdca, v boji proti pokušeniu a pri vstávaní z pádu. Rovnako ako vždy chce, aby sa hriešnici obrátili, aby im mohol odpustiť všetky poklesky. Na každého, aj na najväčšieho vinníka čaká v spovednici. Nechce dolomiť nalomenú trstinu, ani dohasiť hasnúci knôtik (porov. Izaiáš 42, 2 – 3). Pozná ľudskú slabosť a je hojný v milosrdenstve a zľutovaní.
Sebastian Bednarowicz
Odporúčaná literatúra: Tomáš Špidlík: Pramene svetla. SSV v spolupráci s vydavateľstvom Blahovistnik, Trnava a Prešov 2000.
