Autor: Jan Bilewicz,
"Milujte sa!" 19/2010 → V kruhu rodiny
Jedna z našich čitateliek nám do redakcie napísala: „Som vydatá už osem rokov, ale počas týchto rokov som ani raz nepočula, žeby sa kňaz na nedeľnej svätej omši venoval téme manželskej čistoty alebo žeby manželom pripomenul hlavné zásady správneho manželského sexuálneho spolužitia. Venujte sa tejto téme, ktorá mnohých dráždi. Vracajte sa k nej často.“ Ďakujeme za povzbudenie. V Milujte sa! sme sa už venovali manželskej čistote a dnes ponúkame ďalší článok
Vieme, čo znamená pojem „predmanželská čistota“. A čo je to „manželská čistota“? Keď hovoríme o manželskej čistote, tak si kladieme otázku, čo je Božia vôľa v sexuálnom vzťahu manželov (čistota) a čo jej odporuje (nečistota). Inými slovami, pýtame sa, čo je dobré a čo hriešne. Napriek rozšírenému názoru, že v manželstve je dovolené všetko, si musíme uvedomiť, že nie všetko je dobré a osožné pre manželský vzťah.
Samozrejme, že predmanželská čistota spočíva v niečom inom (ide o úplnú zdržanlivosť, dokonca aj v myšlienkach) než manželská čistota (sexuálny styk môže byť dobrý a Boh ho požehnáva). Manželský úkon môže byť „svätý“ vtedy, keď spĺňa ciele, ktoré mu určil Boh. A aké sú ciele manželského spolužitia? Existujú dva od seba neodlučiteľné ciele: vyjadrenie lásky a jednoty a prokreácia (manželský úkon má byť vždy otvorený na prijatie nového života). Ak nie sú splnené obidva tieto ciele, manželia sa dopúšťajú hriechu.
Otcovské poučenie
A tu je úryvok z ďalšieho listu, ktorý sme dostali: „Nikdy sme s manželom nepoužívali antikoncepčné prostriedky a plodné dni si už roky určujem podľa termickej metódy. Ale počas plodných dní sme nezachovali úplnú zdržanlivosť. Maznali sme sa až po úplné uspokojenie. Vždy nás považovali za jedinečný pár, ktorý sa k sebe hodí, a aj my sme si mysleli, že každé naše spolužitie vyplýva z lásky... Manžel nevidí nijaký logický dôvod na to, aby sme zachovali úplnú zdržanlivosť počas mojich plodných dní. Tvrdí, že práve preto, že ma miluje, si ma chce pritúliť, cítiť moje telo, byť pri mne a dotýkať sa ma. A dôsledkom tejto blízkosti je, že jeho vzrušenie narastá. Nevidí nič zlé na tom, aby sme sa uspokojili maznaním, pretože to vyplýva z lásky a odovzdanosti a zároveň nás to k sebe približuje, posilňuje našu lásku a vzájomnú vernosť.“
Zlo niektorých hriechov je zjavné, iných menej zjavné a v niektorých prípadoch je celkom ukryté. Dobro a zlo nevnímajú vždy všetci jasne. Našu prirodzenosť narušil dedičný hriech. A preto sa často mýlime. Dokonca sme schopní považovať za dobro aj najväčšie zločiny! Napríklad likvidáciu niektorých národov v minulosti mnohí považovali za správnu a dobrú, za „rozširovanie svojho životného priestoru“. Dnes sa likvidácia detí pred narodením považuje za „ľudské právo“. A tí, ktorí sa mýlia v obidvoch prípadoch, nie sú ľudia z okraja spoločnosti, ale inteligentní, vzdelaní ľudia, ktorí majú moc...
Pri rozlišovaní dobra a zla nám pomáha Boh. Desatoro Božích prikázaní je pre nás svetlom. Milujúci a zároveň vševediaci Otec poučuje svoje deti. Božie prikázania sme dostali preto, aby ochránili nás aj iných pred utrpením, ponížením, zraneniami a smrťou, ktoré neodmysliteľne patria k podstate zla. Hriech človeka ničí. Sväté písmo hovorí: „Ako pred jedovatým hadom, tak utekaj pred hriechom, lebo ak sa k nemu priblížiš, privinie ťa k sebe. Jeho zuby sú ako zuby levov, ktoré zabíjajú duše ľudí“ (Kniha Sirachovcova 21, 2 – 3).
Keď Cirkev oficiálne učí o morálnych otázkach, nehlása nejaké súkromné teórie, ale odovzdáva poučenia dobrého Otca. Kristus založil Cirkev práve preto, aby vyučovala s pomocou Ducha Svätého.
Dôležité je, aby sme uverili (ak sa nazývame veriacimi) v Božiu lásku a v jeho Cirkev, a to aj vtedy, keď nás učí pravdy, ktoré je náročné pochopiť a uskutočňovať. Niektorí hovoria, že nesúhlasia s tým, čo Cirkev učí vo veciach sexuálnej morálky. Vedia azda viac než Boh? Alebo skôr hovoria z pýchy...? Nebolo by snáď rozumnejšie povedať: „Nechápem“ a snažiť sa to pochopiť? Okrem toho sa nemôžeme vyhovárať, že ak nechápeme Božie prikázania, tak ich nemusíme zachovávať. Znamenalo by to, že žijeme v hriechu. Ak budeme dôverovať, ľahšie pochopíme.
Sex = láska?
Po tomto nevyhnutnom úvode sa vráťme k listu. Je potrebné vysvetliť niekoľko vecí: Je spôsob správania, ktorý čitateľka opisuje, hriešny? Vyplýva „uspokojovanie sa manželov maznaním“ z lásky a odovzdanosti a posilňuje ich vzájomnú lásku a vernosť? Prečo majú manželia zachovať v plodných dňoch zdržanlivosť, ak nechcú počať dieťa? Je to logické vysvetlenie?
„Uspokojovanie sa maznaním“ (čiže tzv. petting) alebo – jednoducho povedané – vzájomná masturbácia je vážnym hriechom. Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) hovorí: „Tak učiteľský úrad Cirkvi v priebehu stálej tradície, ako aj mravný cit veriacich v Krista bez váhania tvrdia, že onánia je vnútorne (svojou vnútornou povahou) a závažne nezriadený čin“ (2352). Je to vážny morálny priestupok bez ohľadu na to, či sa uskutočňuje pred uzatvorením manželského zväzku alebo počas neho, v samote alebo s „pomocou“ niekoho iného. Hriech nemôže vyplývať zo skutočnej lásky. Zo skutočnej lásky nevyplýva nič, čo je zlé. A po druhé, z hriechu nevyplýva nič pozitívne. Hriech lásku ničí, a nie buduje. „Smrteľný hriech ničí v srdci človeka lásku“ (KKC 1855).
Uvažujme logicky. Ak by každý sexuálny úkon posilňoval lásku, prečo napriek nepochybnému nárastu sexuálnej aktivity v posledných desaťročiach mnohonásobne vzrástol počet rozvodov? V USA, vo vlasti „sexuálnej revolúcie“, sa v roku 1950 rozpadlo jedno manželstvo z 36, dnes je to každé druhé. Rozvody sú predsa dôsledkom nedostatku lásky. Uvažujme ďalej. Ak každý sexuálny úkon posilňuje lásku, potom treba nariadiť predmanželské spolužitie, ba čo viac, tzv. voľnú lásku. Hviezdy pornografických filmov a ľahké ženy by potom mali byť ľuďmi, ktorí najviac milujú... Samozrejme, že sú to absurdné uzávery. Jedine sexuálne úkony, ktoré sú v súlade s Božími zásadami, posilňujú lásku. Hriech ju zabíja.
A čo to znamená „milovať manželského partnera“? V čom spočíva spomenutá „skutočná láska“? V súčasnosti sa čoraz častejšie hovorí o „milovaní sa s niekým“ a menej sa hovorí o „milovaní niekoho“. Prvý výraz znamená, ako je zjavné, sexuálne spolužitie. Čiže láska = sex, sex = láska? Obávam sa, že mnohí ľudia a medzi nimi aj manželia to takto chápu. To, že sa mi manželka (manžel) páči, že cítim, že ma fyzicky priťahuje, že nám je takto spolu dobre, že „milovanie sa“, čiže sexuálne spolužitie je nám príjemné, ešte neznamená, že sa skutočne milujeme. Láska nie je to isté ako telesná príťažlivosť, vášeň, rozkoš, očarenie. Neuspokojme sa s takouto koncepciou lásky, ktorú masmédia ustavične reklamujú. Potom by sme mohli nazvať láskou aj to, keď muž zrádza manželku s milenkou alebo s prostitútkou. Opravdivá láska je niečo oveľa, oveľa väčšie alebo skôr niečo celkom iné.
Predstavme si nasledujúcu situáciu. Mladí manželia. „Šialene“ sa milujú. Počas prvého „medového“ roku ide všetko hladko. Ale jedného dňa sa stane tragédia: manželka sa pri automobilovej nehode ťažko zraní. S poškodenou chrbticou leží v nemocnici dlhé mesiace. Lekárska prognóza je neúprosná: bude ochrnutá do konca života. Mladí manželia! Milovali sa ozaj „šialene“ alebo to bolo len egoistické zaľúbenie, očarenie telom, žiadostivosť? Rozhodne sa manžel, že má právo na normálny život, aj na sexuálny život a nájde si inú?
„Láska nikdy nezanikne,“ píše svätý Pavol (Prvý list Korinťanom 13, 8). Milovať znamená chcieť pre druhého dobro a konať preňho dobro. Zamyslime sa nad tým, čo by sme urobili vo vyššie opísanej situácii. Úprimná odpoveď by mohla ukázať, či sa skutočne milujeme... Nie je možné milovať bez príkladu lásky, aký nám zanechal Kristus (a aký nám pripomínajú kríže, ktoré máme v našich domácnostiach), a bez perspektívy večného života, bez spojenia s Bohom, ktorý je jediným žriedlom lásky. „Láska k blížnemu je neoddeliteľná od lásky k Bohu“(KKC1878).
Manželská vernosť
Posilňuje petting vzájomnú vernosť manželov? Počujem v tom ozvenu populárneho mýtu, že muža treba ustavične sexuálne uspokojovať, v opačnom prípade „si nájde inú“. Je to teória, ktorá mužov veľmi ponižuje, pretože predpokladá, že neberú ohľad na sľub, ktorý dali Bohu a manželke, a reagujú ako zvieratá, ktoré nemajú inú voľbu, ako uspokojiť každý sexuálny podnet.
Ale človek nie je zviera! Má slobodnú vôľu a pomocou nej môže ovládať svoj sexuálny pud. Len aby to chcel robiť!
Žiaľ, čoraz častejšie sa stáva, že v uvedenom mýte je čiastka pravdy. Niektorí muži sú skutočne závislí na sexe a keď ho nemajú dosť, správajú sa ako závislí fajčiari, ktorí nemajú prístup k cigaretám, alebo ako narkoman bez drog. Závislosť si vytvorili alebo pred manželstvom (ako dôsledok nezachovávania predmanželskej čistoty), alebo v manželstve, pretože manželka uspokojovala všetky ich sexuálne chúťky bez ohľadu na morálne normy (čiže ako dôsledok nezachovávania manželskej čistoty). Samozrejme: „Keď sa človek odvráti od morálneho zákona, siaha na vlastnú slobodu, stáva sa otrokom samého seba...“ (KKC 1740).
To, čo Katechizmus učí o čistote, sa týka aj manželov: „Čistota predpokladá naučiť sa sebaovládaniu... Alternatíva je zrejmá: alebo človek ovláda svoje vášne a nadobudne pokoj, alebo sa nechá nimi zotročiť a stane sa nešťastným“ (KKC 2339). Zdržanlivosť v istých obdobiach (a vôbec miernosť) umožňuje zachovať si vnútornú slobodu. Manželské spolužitie je ako víno – ak ho používame s mierou, je príjemné a zdravé, v nadmernom množstve škodí a vytvára závislosť. Človek závislý na sexe nedokáže zachovať manželskú vernosť.
Povedzme to inými slovami. Svätý Pavol píše: „Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť...“ (List Kolosanom 3, 5); „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami“ (List Galaťanom 5, 24). Kedy to máme robiť, keď takmer nikdy nie sme zdržanliví? Práve preto je potrebná v istých obdobiach zdržanlivosť, čiže čas ukrižovania vášní, čas umŕtvenia. Takto budú manželia ovládať svoje telo, a nie telo ich. Je to logické? Žiadostivosť vytvára závislosť a ničí lásku, je nenásytná, hľadá novoty a často vedie k zrade. Nesmie ovládať vzťah medzi mužom a ženou. Vládnuť musí láska.
Na čo je zdržanlivosť v istých obdobiach?
O nutnosti a ovocí zdržanlivosti v istých obdobiach píše pápež Pavol VI. v encyklike Humanae vitae: „Táto disciplína, ktorá patrí k manželskej čistote, nielenže neškodí manželskej láske, ale naopak, dáva jej vyššiu ľudskú hodnotu. Hoci takáto disciplína vyžaduje neprestajné úsilie, predsa vďaka jej blahodarnému vplyvu sa manželia plne rozvíjajú a obohacujú duchovnými hodnotami. Prináša totiž rodinnému životu ovocie mieru a pokoja a prispieva k rozriešeniu iných problémov. Podporuje starostlivosť o partnera a úctu k nemu, pomáha manželom ovládať sebectvo, ktoré je nepriateľom pravej lásky, a prehlbuje ich zmysel pre zodpovednosť. A napokon rodičom dáva schopnosť hlbšie a účinnejšie vplývať na výchovu detí“ (21).
Aké dôležité je pre manželov „otcovské ponaučenie“ Kristovho námestníka! V posledných desaťročiach, ktoré uplynuli od napísania encykliky Humanae vitae, sa zdá, že mnohí kresťania, zvlášť na Západe, pripomínajú dieťa, ktoré sa uráža, dupká a kričí, „že nikto nemá právo obmedzovať jeho slobodu“, pretože ocko mu zakazuje hrať sa so zápalkami a prikazuje mu učiť sa... Alebo to skôr pripomína rozčúleného závislého človeka, ktorému vravia, že život bez závislostí je krajší?
