Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 12/2009 → Večný život
Howard Storm sa narodil roku 1946 v štáte Massachusetts.
Vyše dvadsať rokov bol profesorom umenia na Northern University Kentucky. Ako ateista bol presvedčený, že smrť je definitívnym koncom existencie človeka. Jeho ateizmus sa rozplynul ako mydlová bublina po prekonaní ťažkej choroby a klinickej smrti počas dovolenky v Paríži v roku 1985. Najväčšia katolícka televízia na svete EWNT na jar roku 2003 mnohokrát opakovala rozhovor s profesorom Howardom Stormom.
Zoči-voči utrpeniu a smrti
V lete roku 1985 bol prof. Howard Storm spolu s manželkou a skupinou študentov v Európe, kde navštívili najdôležitejšie kultúrne centrá. Poslednou zastávkou na ich ceste bol Paraíž. Deň pred odletom do USA navštívili výstavu moderného umenia v Centre Georga Pompidoua. Bola to pre nich jedna z najdôležitejších zastávok počas ich európskeho pobytu. Nasledujúci deň ráno pocítil Howard Storm prenikavú bolesť v bruchu, akoby by bol postrelený. Jeho utrpenie bolo také veľké, že doslovne kričal od bolesti. Lekár, ktorého privolali, zistil, že sa jedná o poranenie dvanástnika. Pacientovi dal morfiovú injekciu na stlmenie bolesti a okamžite ho poslal na operáciu.
Po prevoze do nemocnice RTG snímok ukázal, že v dvanástniku je veľký otvor spôsobený pravdepodobne vredmi. Aby pacient nezomrel, bola nevyhnutná okamžitá operácia. Morfium postupne prestávalo účinkovať. Ako prof. Storm čakal na operáciu, intuitívne vnímal, že sú to posledné chvíle jeho života. Zúfalo prosil nemocničný personál o pomoc. Keďže boli prázdniny, mnohí lekári boli na dovolenkách a Storm musel čakať na operáciu viac než desať hodín. V ochromujúcej bolesti sa mu minúty zdali dlhé ako celé hodiny. Bol zúfalý z nezáujmu a ľahostajnosti personálu. Pýtal sa sám seba, čo sa stane s jeho manželkou a dvomi deťmi, s jeho obrazmi, domom, záhradou a všetkými vecami, ktoré mal rád, ak umrie. Myšlienka na smrť ho desila; mal iba 38 rokov a bol nádejný umelec. Chcel žiť za každú cenu, ale rýchlo strácal silu a dýchal len s veľkou námahou. Rovnako náročné bolo preňho zdvihnúť hlavu a čokoľvek povedať. Po desiatich hodinách pobytu v nemocnici mu zdravotná sestra oznámila, že chirurg odišiel domov a že operácia sa môže uskutočniť až nasledujúci deň ráno. Táto informácia bola pre Storma ako rozsudok smrti. Vedel, že dovtedy neprežije. So slzami v očiach sa rozlúčil s manželkou, ktorej vyznal, ako veľmi ju miluje. Objala ho a s plačom ho bozkávala. Storm si bol istý, že smrť je koniec ľudského vedomia a ľudskej existencie. Neveril, že jestvuje Boh, a už vôbec neveril v nebo, očistec a peklo.
Predzvesť smrti
Storm zdrvený nesmiernym utrpením zatvoril oči a pomaly ho začala obklopovať desivá tma; cítil, že sa prepadá do priepasti nebytia. V istej chvíli si však uvedomil, že predsa len žije a že má mimoriadne jasné vedomie seba a vnímanie skutočnosti, ktorá ho obklopovala. Bol si vedomý svojich problémov so žalúdkom, ale bolesť už necítil, iba si to živo pamätal. S údivom zistil, že stojí vedľa svojho lôžka v nemocničnej izbe a vidí svoje vlastné telo, ako nehybne leží. Vedľa sedela jeho žena Beverly so zvesenou hlavou. Veľmi s ňou chcel komunikovať, no nepodarilo sa mu to, pretože vôbec nereagovala, iba nehybne sedela a hľadela na podlahu. Nemocničná izba sa mu zdala žiarivo osvetlená, aj najmenšie detaily videl mimoriadne ostro a jasne ako nikdy doposiaľ. Bol veľmi podráždený, že nemohol naviazať kontakt so svojou manželkou. V istej chvíli začul hlasy: „Ihneď odtiaľ odíď. Poponáhľaj sa. Už dávno tu na teba čakáme, aby sme ti pomohli.“ Cítil, že ak opustí túto izbu, už nikdy sa do nej nevráti. Tajomné hlasy naliehali: „Nebudeme ti môcť pomôcť, ak odtiaľ neodídeš.“ Rozhodol sa, že ich poslúchne. Mal dojem, že sa ocitol v niečom, čo sa podobalo na obrovskú zahmlenú chodbu, ktorá podvedome vzbudzovala strach. Nevidel podrobnosti, ale zdalo sa mu, že prechádza akýmsi tajomným priestorom. Vo veľkej vzdialenosti uzrel nejasné postavy pripomínajúce ľudí. Boli bledí a ich odev bol sivej farby. Chcel sa k nim priblížiť, ale nebolo to možné, pretože títo ľudia sa od neho neprestajne vzďaľovali. Uvedomoval si, že sa ihneď musí podrobiť operácii a že títo ľudia sú jeho jedinou nádejou. Ustavične mu opakovali, že ak pôjde s nimi, prestanú všetky jeho problémy. Postupom času sa temnota prehlbovala a počet zlovestných postáv, ktoré okolo neho krúžili, bol čoraz väčší. Ich prítomnosť ho napĺňala vzrastajúcim zdesením, pretože z nich vyžarovala nenávisť, podvod a klamstvo. Storm sa obzrel za seba a akoby vo vzdialenosti niekoľkých míľ uvidel svoje telo ležiace na nemocničnej posteli a svoju manželku, ktorá tam vedľa neho sedela. Mal čudný pocit, že čas sa preňho skončil a že to, čo zakusuje, nie je iba zlý sen, ale hrozná skutočnosť. Tajomné postavy, ktoré ho obklopovali a viedli ho k neznámemu cieľu, ho začali strašne preklínať a urážať. Hovorili s uštipačným úsmevom, že už onedlho prídu na to miesto. Howard si všimol, že sa nachádza v hrôzostrašnom, desivom prostredí. Uvedomil si beznádejnosť situácie, v ktorej sa ocitol. Postavy mali zblízka ohavný výzor. Boli čoraz agresívnejšie a s rúhaním a preklínaním ho vystavovali rozmanitému mučeniu. Tieto bytosti boli úplne bezcitné, ovládané nenávisťou a bezuzdnou krutosťou. Storm pochopil, že sú to zatratení ľudia, ktorí počas pozemského života odvrhli a nenávideli Boha a stali sa absolútnymi egoistami. Zbytočne sa pokúšal pred nimi brániť; vyvolávalo to v nich ešte väčšiu agresiu a posmech. Pre Storma to bola situácia hrôzostrašného utrpenia a desivej beznádeje, aké doposiaľ nikdy neprežil. V istej chvíli začul vnútorný hlas, ktorý ho vyzýval k modlitbe, k proseniu Boha o pomoc. Najskôr túto myšlienku odmietal, ale výzva modliť sa bola čoraz naliehavejšia. Storm sa počas celej svojej dospelosti nemodlil, a preto nevedel, ako sa to robí. Spomenul si však na úryvky modlitby Otče náš a iné jednoduché modlitbičky z detských čias a začal ich opakovať. S údivom si všimol, že keď sa bezradne pokúšal modliť, odpudivé bytosti začali v panike utekať. Veľmi zúrivo kričali, že sa zbytočne modlí, lebo aj tak ho nikto nepočuje, pretože Boh nejestvuje. Strašili ho, že až teraz mu to zrátajú, a vyslovovali pritom hrozné rúhania proti Bohu a Panne Márii. Storm neprestajne opakoval slová modlitby a okúsil jej veľkú silu, keď videl, s akou zúrivosťou a v akej panike zlí duchovia od neho utekajú. Pochopil, že ak by sa prestal obracať na Ježiša, okamžite by sa vrátili a znovu by pokračovali duchovné muky, ktoré boli vo svojej krutosti také strašné, že fyzické utrpenie, ktoré prežil v nemocnici, bolo v porovnaní s nimi zanedbateľné.
Súd nad sebou
Keď Storm opakoval slová modlitby, uvidel seba samého v pravde a zhodnotil, čo bolo v minulom živote dobré a čo zlé. Uvedomil si, že počas celého pozemského života budoval oltár najväčšiemu bôžikovi, ktorým bol jeho egoizmus. Úplne zameraný na seba sa chcel stať za každú cenu slávnym a túžil, aby jeho obrazy videli a obdivovali ľudia na celom svete. Teraz pochopil, že jeho vzťah k sochám a obrazom, ktoré mal vo svojej zbierke, a zároveň vzťah k rodine a príbuzenstvu bol nesprávny. Že celý rebríček hodnôt, podľa ktorého sa v živote riadil, bol iba pokračovaním jeho egoizmu. Práve toto zameranie sa na seba ho pripodobňovalo tamtým odpudivým bytostiam, ktoré ho voviedli do skutočnosti nepredstaviteľného utrpenia. Všetko to, čo si doteraz tak veľmi cenil a čo dávalo zmysel jeho životu, zrazu nemalo nijaký zmysel. Pocítil veľké zahanbenie a ľútosť za svoj doterajší vzťah k Bohu a k ľuďom. Hoci nebol zlodej, nikoho nezabil, dodržiaval zákony a nepísané pravidlá civilizovaného života, to všetko bolo príliš málo na to, aby sa nazývalo životom hodným človeka. Jeho náboženstvom a životným princípom bol egoizmus a bezohľadný individualizmus; súcit k iným považoval za prejav slabosti. Uvedomil si, že celý život v sebe nosil skrytý hnev a neochotu odpustiť vlastnému otcovi, ako aj odpor k situáciám a veciam, ktoré nemohol ovládať. Teraz bol úplne bezradný a bezmocný. Pochopil, že už mu len málo chýbalo k tomu, aby sa stal úplným egoistom ako tamtí nenávisť chrliaci zatratenci a pridal sa k nim naveky.
Svetlo nádeje
Vedomie premrhaného života spôsobilo, že Howarda naplnila prenikavá ľútosť za všetko zlé, čo si dobrovoľne myslel a konal a čo vyplývalo z jeho egoizmu a ešte väčšmi ho prehlbovalo. A práve vtedy začul svoj detský spev. Bol to ustavične sa opakujúci refrén: „Ježiš ma miluje...na, na, na.“ Ako dieťa takto často spieval pri vyučovaní v nedeľnej škole. V tej desivej temnote, ktorá ho teraz obklopovala, veľmi túžil po prítomnosti niekoho, kto ho bezpodmienečne miluje a postará sa oňho. Piese? Ježiš ma miluje sa stávala jeho modlitbou a najväčšou túžbou celej jeho bytosti. Až do hĺbky cítil, že v tejto beznádejnej situácii je Ježišova láska jeho jedinou záchranou a spásou. Vďaka tejto modlitbe sa v ňom začalo prebúdzať svetlo nádeje. Po prvý raz vo svojom dospelom živote vrúcne túžil, aby bolo pravdou, že Ježiš ho miluje, a preto začal celou svojou bytosťou volať: „Ježišu, zachrá? ma!“ Po istej chvíli si uprostred tmy, ktorá ho obklopovala, všimol malé svetielko, akoby sotva viditeľnú hviezdu, ktorá sa postupne čoraz zväčšovala a zjasňovala. Zdalo sa mu, že sa k nemu približuje veľkou rýchlosťou. Bol uchvátený jej jasom a nemohol od nej odtrhnúť zrak. Toto svetlo bolo jasnejšie než slnko či blesk a krajšie než všetko, čo doteraz videl. Keď prišlo k nemu, zbadal, že to nie je nijaká hviezda, ale živá Osoba, z ktorej vyžaruje úžasné svetlo lásky. Bol to zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus, Spasiteľ a Pán celého sveta. Howard Storm bol zasiahnutý jeho láskou. V jej svetle uvidel množstvo svojich hriechov, všetko zlo spôsobené jeho ateizmom. Ale aj napriek bolesti vyplývajúcej z pravdy o sebe samom cítil, že ako márnotratný syn je milovaný láskou, ktorá odpúšťa všetky hriechy, uzdravuje najväčšie rany a vracia stratenú dôstojnosť Božieho dieťaťa. Pochopil, že jedinou nevyhnutnou podmienkou, aby sa to mohlo stať, je dôvera a súhlas človeka s tým, aby ho Kristus mohol milovať a uzdraviť. Howard zakúsil Božiu lásku a milosrdenstvo tak intenzívne, že nenašiel slová ani prirovnania na vyjadrenie svojho zážitku ľudskou rečou. Plakal od šťastia a z ľútosti nad svojimi hriechmi. Cítil, že je milovaný a prijatý napriek množstvu svojich hriechov. Ježiš Kristus ho vzal do náručia a odniesol ho z tej temnej a hrôzu vzbudzujúcej skutočnosti, ktorá viedla priamo do pekla. Storm mal dojem, akoby Spasiteľ prekonal nekonečnú vzdialenosť oddeľujúcu svetlo od tmy, lásku od nenávisti, pravdu od klamstva, slobodu od úplného otroctva. V tejto novej nepredstaviteľne krásnej skutočnosti, v ktorej život je láskou, sa Storm cítil nesmelý a zahanbený svojím ľudským stavom. Pred Božou svätosťou sa cítil ako špinavá handra, ktorú treba vyhodiť na smetisko. Mnoho ráz vo svojom živote nielenže odporoval, ale aj sa vysmieval z pravdy, že Boh jestvuje a že je Láskou. Tisíce krát použil Božie meno ako nadávku. Chcel byť jediným stredom vesmíru a sám rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé, riadiac sa pritom iba egoizmom. Vedomý si týchto aj iných hriechov, ktoré spáchal, si pomyslel, že je tu omylom. A vtedy začul Ježišove slová určené priamo jeho mysli: „Nie je to omyl, práve tu máš byť. Musíš sa ešte pripraviť, dozrieť a očistiť.“ Na Ježišovu žiadosť sa objavili jasné bytosti, žiariace radosťou a láskou. Boli to čistí duchovia, anjeli, ktorí sa dorozumievali bezprostredným odovzdávaním myšlienok. Všetko, čo si Storm pomyslel, hneď vedeli. Jeho priamy ochranca, anjel strážca, mu oznámil, že sa musí vrátiť do pozemského života, lebo ešte nie je pripravený na to, aby vošiel do večnosti. Vysvetlil mu, že Pán Boh daroval všetkým ľuďom schopnosť prijať alebo odmietnuť jeho lásku, ktorá je úplne slobodným a nezištným darom, preto môže byť prijímaná iba v úplnej slobode v dôvernej a úprimnej modlitbe. Práve preto sa majú ľudia veľa modliť. Anjel strážca Stormovi ešte vysvetlil, že ak miluje, nemá očakávať nijakú odmenu alebo iné výhody, ale má túžiť iba po jednom – aby v úplnej slobode prijal a vyplnil Božiu vôľu, lebo iba tak sa stane Božím dieťaťom a pôjde najjednoduchšou cestou do neba.
Úplne nový život
Keď anjel strážca dohovoril, Howard si uvedomil, že leží na posteli, je už po operácii a zdravotná sestra mu umýva pooperačnú ranu na bruchu teplou vodou a mydlom.
Táto skúsenosť na hranici smrti Storma úplne zmenila; zmenila jeho doterajšiu hierarchiu hodnôt aj spôsob jeho uvažovania. Z ateistu sa stal človekom živej viery a modlitby. Do dnešného dňa Howard Storm neprestajne vydáva svedectvo o tom, že iba v dôvere a viere v Boha sa človek stane skutočne slobodným a schopným nezištne milovať, a že len vtedy, keď sa človek spája s Bohom skrze vieru, ktorá je činná v láske, dosahuje pravdivé šťastie, stáva sa svätým, a tak kráča po ceste vedúcej priamo do neba.
