Autor: Leszek Dokowicz,
Milujte sa! 12/2009 → V kruhu rodiny
Podľa údajov WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) bola v priebehu posledných tridsiatich rokov na svete vykonaná asi miliarda interrupcií. Znamená to, že každý siedmy človek bol zabitý v lone svojej matky.
Počas
nakrúcania filmu Civilizácia interrupcie sme
v rôznych častiach sveta stretli mnoho neobyčajných ľudí,
obrancov života. Jedným z nich je kňaz Philip J. Reilly, zakladateľ
organizácie Helpers of God‘s Precious Infants z New Yorku.
Vyše tridsať rokov bojoval všetkými spôsobmi
za zastavenie tohto prílivu smrti. Blokovali vchody do interrupčných
kliník, organizovali konferencie, pouličné demonštrácie,
na vyjadrenie protestu neplatili dane. Napriek toľkému úsiliu
sa však zdalo, že sa to vôbec nedotklo svedomia ľudí.
Každý rok sa vykonávalo čoraz viac interrupcií.
Po 20 rokoch námahy si znechutený otec Reilly sadol pred
Najsvätejšiu sviatosť a povedal Pánu Bohu: „Vzdávam
sa, už to nevládzem ďalej robiť, veď som už všetko vyskúšal.“
A vtedy začul zreteľný hlas: „Prečo sa neskúšaš
modliť?“ Tieto slová ním poriadne otriasli. Otec
Reilly si všetko dobre premyslel a rozhodol sa, že zmení
spôsob celej činnosti: najprv modlitba, pôst a obetovanie
utrpenia. V blízkosti interrupčných kliník začal
prenajímať miestnosti, v ktorých zriaďoval kaplnky. V
týchto kaplnkách sa koná ustavičná poklona
Najsvätejšej sviatosti, na ktorej sa každú hodinu
striedajú iné dve osoby. Teda v priebehu jedného
dňa a noci sa v kaplnke pomodlí 48 ľudí. Obďaleč, pred
vchodom do interrupčnej kliniky v čase ordinačných hodín
stoja ďalší dvaja ľudia, ktorí čakajú na
prichádzajúce ženy. Jeden z nich sa modlí ruženec
a prosí o premenu srdca a druhý sa pokúša
nadviazať rozhovor s prichádzajúcimi ženami.
Keď sa začínal tento modlitbový boj o život, veľkú radosť prinieslo jediné zachránené dieťa. Teraz sa už v samotnom New Yorku rozhodne pre život ročne 5000 žien. Tento spôsob boja spôsobil, že v priebehu niekoľkých rokov boli V USA zatvorené desiatky interrupčných kliník. Otec P. Reilly hovorí, že čo sa týka počtov v celých Spojených štátoch, stratil o tom prehľad. Aj v Európe sa našli ľudia, ktorí prijali tento spôsob boja. Napríklad v samotnej Viedni je každoročne zachránených takmer 4,5 tisíc ľudských bytostí.
A čo hovorí tento príbeh? To, že sa nejedná o obyčajný ľudský boj, ale že je to duchovný boj, na ktorom majú na oboch stranách účasť mocnosti, ktoré vysoko prevyšujú ľudské možnosti. Iba prostredníctvom toho, že sa čo najväčší počet ľudí dá úplne k dispozícii Bohu, bude môcť Božia všemohúca láska premieňať ľudstvo, víťaziť nad zlými mocnosťami a rozhodne ovplyvniť svet, v ktorom žijeme.
Ale je ešte druhý, dôležitejší rozmer celej veci. Tak Ján Pavol II., ako aj Matka Terézia z Kalkaty jasne hovorili o tom, že na svete niet väčšieho hriechu než interrupcia. Podľa údajov WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) bola v priebehu posledných tridsiatich rokov na svete vykonaná asi miliarda interrupcií. Znamená to, že každý siedmy človek bol zabitý v lone svojej matky...
Vieme, že tieto deti nemohli na zemi rozvinúť dary, ktoré do nich vložil Boh, čím celé ľudstvo utrpelo nesmierne straty. Ale pokiaľ sa jedná o vyšší cieľ nášho života – večný život –, iste ho dosiahli. Preto má tento najväčší zločin v dejinách ľudstva iný, skrytý cieľ. Pekelným mocnostiam ide hlavne o to, aby pozbavili večného života všetkých tých, ktorí majú podiel na tomto ohavnom zločine ukončenia tehotenstva.
Ján Pavol II. zdôrazňuje, že „umelý potrat je – nezávisle od toho, ako je vykonaný – vedomým a priamym zabitím ľudskej bytosti v počiatočnom štádiu jej života medzi počatím a narodením... Zavraždená je ľudská bytosť na prahu života, a teda bytosť najnevinnejšia, akú si vôbec možno predstaviť: nemožno ju preto nikdy považovať za útočníka, tým menej za nespravodlivého útočníka! Je slabá a bezbranná do tej miery, že je zbavená aj tej minimálnej formy obrany, akou je u novonarodeného dieťaťa jeho prosebné kvílenie a plač. Je úplne zverená starostlivosti tej, ktorá ju nosí v lone. Ale niekedy je to práve ona, matka, ktorá urobí rozhodnutie a žiada zavraždenie tejto bytosti, ba i sama ho spôsobí“ (Evangelium vitae, 58). Spoluzodpovedným za ten strašný zločin – ako píše Ján Pavol II. – môže byť najmä otec dieťaťa, rodinné prostredie a všetci, „ktorí ju priamo či nepriamo k potratu donútili. Zodpovední sú aj lekári a pracovníci zdravotníctva, keď poznanie a schopnosti venujú službe smrti, hoci ich nadobudli na to, aby život bránili. Zodpovednosť majú aj zákonodarci, ktorí podporili a schválili zákony, pripúšťajúce umelý potrat a – v miere, v akej to od nich závisí – aj vedúci zdravotníckych zariadení, v ktorých sa umelé potraty vykonávajú. Všeobecnú a nemenej závažnú zodpovednosť nesú tí, čo napomáhali šírenie sexuálneho permisivizmu a zmýšľania, ktoré podceňuje materstvo, ako aj tí, ktorí sa mali postarať o účinnú rodinnú a spoločenskú politiku na podporu rodín, najmä monohodetných a zápasiacich s osobitnými materiálnymi a výchovnými ťažkosťami, ale neurobili tak. Napokon netreba podceňovať organizované sprisahanie medzinárodných organizácií, fundácií a združení, ktoré vedú naprogramovaný boj za legalizovanie a rozšírenie potratu na celom svete. V tomto zmysle sa umelý potrat vymyká sfére zodpovednosti jednotlivých osôb a zlo, ktoré spôsobili, naberá ďalekosiahly spoločenský rozmer: umelý potrat je mimoriadne bolestnou ranou zasadenou spoločnosti a jej kultúre zo strany tých, ktorí majú byť jej budovateľmi a obrancami. Ako som napísal v Liste rodinám ,stojíme pred obrovským ohrozením nielen jednotlivého ľudského života jedinca, ale celej našej civilizácie‘. Stojíme tvárou v tvár čomusi, čo možno definovať ako ,štruktúra hriechu‘, namierená proti ešte nenarodenému ľudskému životu“ (Evangelium vitae, 59).
V podstate tento strašný hriech zabíjania nenarodených detí zaťažuje svedomie stoviek miliónov dnes žijúcich ľudí. Žijú v klamstve ohľadom duchovnej aj morálnej povahy týchto činov a diabol, prefíkaný ničiteľ, využíva tento hriech, aby obrátil hanbu a ranu, ktoré tento hriech spôsobuje, proti Bohu a jeho Cirkvi. Mnohí ľudia, ktorí sa dopustili interrupcie alebo pri nej napomáhali, odchádzajú z Cirkvi a od Boha, pretože diabol im predstavuje Cirkev nie ako záchranu, miesto uzdravenia a odpustenia všetkých hriechov, ale ako žalobcu ľudských svedomí. A práve zanechanie viery je opustením jediného prameňa uzdravenia, ktorým je Ježiš Kristus, Človek-Boh, darca života, ktorý odpúšťa všetky hriechy práve v Katolíckej cirkvi. Ježiš obetoval svoj život za všetkých. Svojou smrťou a zmŕtvychvstaním odpustil všetky hriechy. Volá k sebe všetkých hriešnikov bez výnimky – aj tých, ktorí sa dopustili hriechu interrupcie, pretože chce všetkých oslobodiť z otroctva hriechu. Aby človek okúsil dar Božieho milosrdenstva, musí s dôverou prísť k Ježišovi, oľutovať svoje hriechy, vyznať ich v spovedi a prosiť o odpustenie. Stane sa to vtedy, ak uverí, že Boh je láska a milosrdenstvo. Keďže čas rýchlo plynie a stále ďalšie generácie ľudí umierajú a odchádzajú na Boží súd, aktuálnou výzvou pre Cirkev je poukazovať ľuďom na tajomstvo Božieho milosrdenstva, ktoré je väčšie než každý, ba aj ten najťažší hriech. Iste nie je náhodou, že práve v dnešnej dobe Ján Pavol II. hlásal svetu posolstvo, ktoré zanechala sestra Faustína. Komu, ak nie ľuďom, ktorých svedomie ťaží hriech interrupcie, je adresované posolstvo Božieho milosrdenstva? Ďalšou naliehavou úlohou je zadosťučinenie, ktoré majú konať všetci členovia Cirkvi, ktorí sú si vedomí závažnosti problému. Mimoriadne potrebná je modlitba a pokánie konané v diecézach, farnostiach a rodinách. Jedná sa o vyše miliardu ľudí na celom svete, ktorých sa týka hriech interrupcie a ktorí sa nechcú obrátiť, a preto im hrozí trest pekla. Možno by mali vzniknúť národné strediská zadosťučinenia – chrámy, v ktorých by sa prostredníctvom ustavičnej poklony, sviatosti zmierenia, Eucharistie, duchovného vedenia, modlitby ruženca konalo zadosťučinenie za hriechy spáchané proti životu a vyprosovala by sa na príhovor svätých, a zvlášť nesmierneho množstva duší detí, ktoré boli zabité v lonách svojich matiek, milosť obrátenia pre ľudí, ktorí sa dopustili hriechu interrupcie. Boli by to miesta, ktoré by spájali nebo so zemou, kde by zvlášť plynula milosť očistenia pre celé národy. Azda 20 miliónov detí zabitých v Poľsku v priebehu 35 rokov platnosti interrupčného zákona nie je dostačujúcim dôvodom hlbšie sa nad týmto zamyslieť?
Stále je aktuálna výzva Svätého Otca Jána Pavla II.: „Naliehavo je potrebná veľká modlitba za život, modlitba, ktorá by prenikla celý svet. V rámci osobitných iniciatív, ako aj v každodennej modlitbe každé kresťanské spoločenstvo, každé hnutie a združenie, každá rodina a každý veriaci nech predkladajú vrúcne prosby Bohu, Stvoriteľovi a milovníkovi života. Sám Ježiš nám ukázal, že modlitba a pôst sú najdôležitejšou a najúčinnejšou zbraňou proti silám zla (porov. Mt 4, 1 – 11), a svojich učeníkov poučil, že niektorých zlých duchov možno vyhnať len takto (Mk 9, 29). Zmôžme sa teda na pokoru a odvahu modlitby a pôstu, aby sme dosiahli, žeby sila, ktorá prichádza zhora, zrúcala múry podvodu a lži, ktoré očiam toľkých našich bratov a sestier zacláňajú pohľad na zvrátenosť činov a zákonov nepriateľských životu a vzbudila v ich srdciach rozhodnutia a úmysly, inšpirované civilizáciou života a lásky“ (Evangelium vitae, 100).
Každému a každej z nás bude vo chvíli súdu po smrti položená otázka: „A čo si urobil(a) pre mojich najmenších?“ Pán Boh mimoriadnym spôsobom požehnáva všetkých, ktorí majú v jeho mene podiel na obrane života nenarodených, preto treba už teraz povedať Ježišovi: „Pane, úplne sa ti dávam k dispozícii. Použi ma a urob so mnou, čo chceš. Prosím, ukáž mi, čo mám urobiť pre ochranu života nenarodených a ako môžem napomôcť tým, ktorých ťaží hriech interrupcie, aby sa s tebou zmierili.“
Každý, kto vykonal interrupciu alebo sa k nej pričinil, potrebuje duchovné, ako aj psychicko-fyzické uzdravenie. Je to možné iba prostredníctvom úplného odovzdania sa Kristovi a ponorením sa s dôverou do jeho nekonečného milosrdenstva. Vo sviatosti zmierenia, s úprimnou ľútosťou a rozhodnutím polepšiť sa, vyznaj Ježišovi všetky svoje hriechy a keď ho prijmeš v Eucharistii, pros o zmierenie sa so zabitým dieťaťom, aby si ho mohol(la) v duchu objať. Popros Ježiša, aby ti povedal, akého pohlavia je dieťa. Potom daj dieťaťu meno a popros ho, aby ti odpustilo interrupciu. Prijmi Ježišovo odpustenie aj odpustenie dieťaťa. Ak ti Boh aj dieťa odpustili, aj ty odpusť sebe samej (samému). Povedz dieťaťu, že ho miluješ a že sa budeš snažiť denne horlivo modliť, pristupovať k sviatostiam a žiť podľa evanjelia, aby si sa čo najlepšie pripravil(a) na stretnutie s Bohom vo chvíli smrti, aby ste sa potom mohli spolu tešiť z prebývania v nebi.
Ak všetky tieto kroky vedúce k uzdraveniu spojíš so sviatosťou zmierenia a so svätou omšou slúženou na úmysel rodičov a dieťaťa, Kristus celkom iste uzdraví všetkých, ktorí trpia postinterrupčným syndrómom.
Počas
nakrúcania filmu Civilizácia interrupcie sme
v rôznych častiach sveta stretli mnoho neobyčajných ľudí,
obrancov života. Jedným z nich je kňaz Philip J. Reilly, zakladateľ
organizácie Helpers of God‘s Precious Infants z New Yorku.
Vyše tridsať rokov bojoval všetkými spôsobmi
za zastavenie tohto prílivu smrti. Blokovali vchody do interrupčných
kliník, organizovali konferencie, pouličné demonštrácie,
na vyjadrenie protestu neplatili dane. Napriek toľkému úsiliu
sa však zdalo, že sa to vôbec nedotklo svedomia ľudí.
Každý rok sa vykonávalo čoraz viac interrupcií.
Po 20 rokoch námahy si znechutený otec Reilly sadol pred
Najsvätejšiu sviatosť a povedal Pánu Bohu: „Vzdávam
sa, už to nevládzem ďalej robiť, veď som už všetko vyskúšal.“
A vtedy začul zreteľný hlas: „Prečo sa neskúšaš
modliť?“ Tieto slová ním poriadne otriasli. Otec
Reilly si všetko dobre premyslel a rozhodol sa, že zmení
spôsob celej činnosti: najprv modlitba, pôst a obetovanie
utrpenia. V blízkosti interrupčných kliník začal
prenajímať miestnosti, v ktorých zriaďoval kaplnky. V
týchto kaplnkách sa koná ustavičná poklona
Najsvätejšej sviatosti, na ktorej sa každú hodinu
striedajú iné dve osoby. Teda v priebehu jedného
dňa a noci sa v kaplnke pomodlí 48 ľudí. Obďaleč, pred
vchodom do interrupčnej kliniky v čase ordinačných hodín
stoja ďalší dvaja ľudia, ktorí čakajú na
prichádzajúce ženy. Jeden z nich sa modlí ruženec
a prosí o premenu srdca a druhý sa pokúša
nadviazať rozhovor s prichádzajúcimi ženami.