Narodil som sa a vyrastal v baníckom meste v južnom Poľsku. Vždy som rád trávil čas vonku okolo bytovky, nechcel som sa učiť. Rodičia pre mňa neboli autoritou, lebo sa často hádali. Zvolil som si iný životný štýl. Začal som počúvať ťažkú metalovú hudbu.
Obliekal som sa do čierneho a stotožňoval som sa so satanistickou symbolikou. Tak sa začalo najťažšie obdobie môjho života. Neučil som sa, kreslil som po stenách grafiti, bol som agresívny k spolužiakom aj učiteľom – niektorí z nich sa ma báli. Moju mamu často predvolávali do školy. Každý rok som mal zníženú známku zo správania.
V tom čase som sa zoznámil s miestnou skupinou pankáčov a ľudí z rôznych menšinových kultúr. Rád som s nimi trávil všetok svoj voľný čas a vysedával na lavičkách či schodištiach. Fajčili sme cigarety aj marihuanu, popíjali sme alkohol. Koncerty a vzrušujúce párty nám umožňovali vybúriť sa a uvoľniť zlosť. Bol to taký bezstarostný život pubertiaka. Nulová zodpovednosť, nijaké povinnosti – úplná sloboda. Keď sa však obesil môj najlepší kamarát, ktorý mal sedemnásť rokov, všetko sa zastavilo. Partia, s ktorou som dovtedy trávil každý deň, sa kdesi vyparila. Musel som si hľadať iné miesto.
Kamarát ma pozval na futbalový zápas, kde naši hrali na súperovom ihrisku. Pobili sme sa s fanúšikmi súpera. Zapáčilo sa mi to, a tak som sa dostal medzi fanúšikov. Odvtedy som niekoľko rokov chodil na takmer všetky zápasy. Pijatiky vo vlakoch, vylomeniny a zápasy na súperovom ihrisku boli pre mňa veľkou zábavou. V tejto skupine som konečne mohol existovať, vyšvihnúť sa nad priemer. Výpravy sprevádzali časté prepadnutia ľudí, krádeže a iné zlé skutky. Dve odsúdenia za ublíženie na zdraví ma na chvíľku zastavili. Najmä preto, že tie rozsudky stáli mojich rodičov veľa peňazí. Vtedy som ešte nepracoval, nuž som nemal vlastné peniaze. Nejaký čas som robil vyhadzovača v lokáli. Vtedy som ťažko zranil nejakého chlapa. A mal som na krku už tretí súd za ublíženie na zdraví. Teraz som sa už naozaj bál, že pôjdem do väzenia. Rozhodol som sa prestať chodiť na zápasy, ale nebolo to ľahké. Dal som si prestávku a snažil som sa upokojiť. Po skočení učňovky som sa zamestnal v bani. Zoznámil som sa s istým dievčaťom a rozmýšľal som o nejakom pokojnejšom života, sníval som o tom, že budem žiť normálne. Prešlo však niekoľko mesiacov a po nejakom čase som opäť chcel byť lepší ako ostatní.
Začal som chodiť do posilňovne, chcel som byť veľký a silný. Siahol som po steroidoch, pričom som nedbal na ich vedľajšie účinky. Nárast mojej svalovej hmoty bol rýchly, no zároveň som bol čoraz agresívnejší. Spoznal som sa tam s ľuďmi, ktorí robili bodygardov, objavili sa aj drogy, ktorých branie podporovali dlhé nočné pijatiky. Myslel som si, že toto som hľadal. Cítil som sa silný, dôležitý a veľký. Už som sa nestýkal s bývalými kamarátmi. Bol som obyčajný zlodej, ktorý pre peniaze a z túžby „ukázať sa“ bol ochotný na všetko.
Raz na pohrebe jedného z bodygardov, ktorý zahynul pri automobilovej nehode, kňaz hovoril o bdení a o tom, že zlodej príde nečakane. Vtedy som rozmýšľal, aký to má všetko zmysel. Niekedy som v noci plakal do vankúša a cítil som, že sa dostávam do čohosi zlého. Snažil som sa veľmi rýchlo zabudnúť na také myšlienky, pri ďalšej zábave som ich púšťal z hlavy. Avšak môj psychický aj fyzický stav sa čoraz väčšmi zhoršoval. To bol začiatok depresií a strachu v mojom živote.
Stále som robil vyhadzovača v diskotéke, strážili sme všelijaké párty. Niekedy niekto zatelefonoval, niekde sme išli autom, niekoho sme zbili, niekto nám dal peniaze... Všetko úplne anonymne, bez čo len záblesku uvažovania... Nebol týždeň bez alkoholu a drog. Vyčerpával som sa, mal som problémy so spaním a strach. Mátalo ma. Zdalo sa mi, že všetci sú proti mne a že ktosi ma chce zabiť.
Po nejakom čase som si uvedomil, že je so mnou zle. Človek, ktorý potichu veril, že sa raz zmením, bola moja mama. Ona mi stále opakovala, aby som išiel na spoveď a zmenil svoje správanie sa, ale tváril som sa, že nepočujem. Hoci som veľmi dobre vedel, že má pravdu. Keď k bytovke prichádzalo policajné auto, vždy som sa bál, že idú po mňa. Po ďalšej párty som úplne opitý sadol za volant. Naháňala ma vtedy polícia. Pri zadržaní som sa ešte hral na hrdinu a... ocitol som sa v cele. Zobrali mi vodičský preukaz.
Moje stavy plné strachu sa neustále prehlbovali a všetko som začal vidieť v čiernych farbách. Prestal som cvičiť v posilňovni. To bol začiatok konca... Čoraz viac a čoraz častejšie som pil, objavili sa vo mne aj samovražedné myšlienky. Predával som svoje veci a prepíjal všetky peniaze. Známi mali už dosť mojich hlúpostí. Postupne som sa strácal, už ma nič nebavilo. Moja mama sa celý čas za mňa modlila a zverovala ma Panne Mária a možno celému nebu! Asi vďaka jej modlitbe som začal častejšie rozmýšľať o Bohu a o obrátení, lebo som nevidel pre seba nijaké východisko. A aj keď ma z jednej strany brzdila akási hanba, strach a rozmýšľal som, čo na to povedia kumpáni, na druhej strane som vedel, že sám nie som schopný pomôcť si. Všetko bolo pre mňa prázdne a nezmyselné. Chcel som zomrieť, ale nedokázal som sa zabiť, no bál som sa aj smrti. Nechcelo sa mi žiť – úplná prázdnota...
Keď som sa vracal z pitiek, padal som na kolená, plakal a úpenlivo prosil Boha, aby mi pomohol alebo niečo so mnou urobil, lebo už som nemal záujem o nič. Po takýchto modlitbách plných skrúšenosti a ľútosti som pociťoval, ako ma napĺňa pokoj, mal som túžbu ísť do kostola. Bol som až po uši ponorený v hriechoch a závislostiach. Postupne som sa pozbieral a prvý raz po mnohých rokoch som išiel vedome a dobrovoľne na svätú omšu. Nezaujímalo ma, čo povedia ľudia a ako sa na mňa budú pozerať; pre mnohých som mohol byť pohoršením. Boli dni, keď som dokonca po opici vstával a išiel do kostola, počúval evanjelium – a niečo sa vo mne pomaly lámalo. Z omše som odchádzal pokojný, ale stále som sa bál ísť na spoveď. Mama mi dala na čítanie Evanjelium svätého Lukáša a knihu o nebi a pekle. Ich čítanie na mňa urobili veľký dojem. Bolo to ako záblesk a vážnejšie som začal rozmýšľať o zmysle jestvovania človeka, o živote a smrti. Rozmýšľal som, kde pôjdem, keď zomriem; bál som sa večnosti a zatratenia. Viac času som trávil doma; kúpil som si počítač a začal som sa učiť, ako s ním pracovať. Namiesto popíjania v krčmách som celé dni a noci sedel pred monitorom. To však nenaplnilo moje túžby, akurát že som sa dostával do ďalších, tentoraz virtuálnych temnôt... Čoraz menej som sa stretával s partiou a menej som aj pil, no pociťoval som nenasýtenosť. Nedokázal som ovládať svoje správanie sa, niekedy som konal úplne proti sebe...
Na jednej párty som stretol kamaráta, na ktorého som obvykle natrafil v rôznych zaujímavých chvíľach svojho života. Aj tentoraz to bola náhoda. Povedal som mu, že už ma nebavia flámy a že by som chcel zmeniť svoj život, začať odznova, žiť ako normálny človek. Rozprával som mu, že chodím do kostola. Bol to vážny rozhovor; mal podobný problém a uvažoval podobne ako ja. Napriek tomu, že obaja sme boli pod vplyvom omamných látok, veľmi vážne sme sa rozprávali o Bohu a o našom živote. Lukáš – tak sa ten kamarát volal – navrhol, aby sme išli na spoveď. Takú z celého života – generálnu. Dohodli sme sa o týždeň. Bolo to 13. decembra.
Po tej spovedi som sa cítil, akoby som vážil niekoľko desiatok kilogramov menej. No po prijatí Eucharistie som dostal vysokú horúčku! Bol som taký slabý, že domov ma museli odviezť autom, lebo som nemal síl ísť pešo. Odvtedy sa pravidelne spovedám, niekedy každý týždeň. 16. júna 2002 sme boli spolu s Lukášom na svätorečení Pátra Pia vo Vatikáne. Pátrovi Piovi vďačím za veľa. Niektorí z mojich kamarátov sa mi posmievali, že cestujem na púte a chodím do kostola. No ja sa usilujem držať sa blízko pri Bohu a len s ním sa cítim bezpečný. V jednej farnosti sme založili modlitbovú skupinu Pátra Pia a každý piatok sa spolu modlíme. Takáto spoločná modlitba je pre mňa veľmi dôležitá a potrebná. Pokúšam sa angažovať aj v evanjelizácii a robiť niečo užitočné. Vidím, aké krásne je žiť bez užívania si, bez flámov a v čistote, o ktorú treba denne bojovať. Obrátenie sa je odvrátením sa od zla a navrátením na stranu dobra. Keď som sa kedysi pokúšal zanechať hriech zatínajúc zuby aj päste, znova a znova som do nich upadal. Nevedel som sám prekonať svoje neresti, slabosti a hriechy – je to neuskutočniteľné, nemožné!!! Len keď som všetko odovzdal Bohu a prosil o dopustenie vo sviatosti zmierenia, mohol som povstať a posilňovať svoju slabú, zranenú vôľu.
Každý deň sa modlím aspoň nejakú časť ruženca, litánie k Najsvätejšiemu srdcu a korunku k Božiemu milosrdenstvu. Všetko zverujem Panne Márii a príhovoru celého zástupu svätých. A vidím pôsobenie Boha v mojom živote ako aj v živote ľudí, ktorých mi Boh posiela do cesty. Niekedy sa mi podarí niekomu pomôcť, priviesť ho k spovedi, vydať svedectvo na duchovných cvičeniach či niekde inde. Ale najväčším a najdôležitejším svedectvom je každodenný všedný život! Je to to najdôležitejšie a všímam si, aký prefíkaný je diabol. Teraz, keď som už spoznal nový život, keď sa učím akceptovať seba aj iných, vidím, ako sa vo mne prejavuje pýcha a koľko je vo mne ešte špiny a nákazy. Celé tie roky sú poznačené bojom, častými spoveďami, pádmi a vstávaniami. Proces obrátenia pokračuje – je to úzka cesta. A neraz sa mi stalo, že som mal toho dosť a niektoré udalosti som nechápal. Bolo to, akoby som začínal žiť od začiatku, ako malé dieťa, úplne od základov. Chcel by som nájsť svoju životnú cestu, byť normálnym, obyčajným človekom, netváriť sa ako niekto, kým nie som. Už nikdy by som nechcel nikoho zraniť. Amen.
