Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 9/2008 → Zmysel utrpenia
Nikto z ľudí sa počas pozemského života nevyhne nutnosti trpieť a zomrieť. Ba čo viac, utrpenie, ktoré prežívame – alebo budeme prežívať –, sa dotýka nielen nášho tela, ale predovšetkým duchovnej oblasti.
Ťažká otázka
V hĺbke srdca trpiaceho človeka sa rodí otázka o príčine a zmysle utrpenia. Táto otázka je osobitne aktuálna, keď máme do činenia s utrpením nevinných detí, s miliónmi obetí koncentračných táborov a vojen. Ak existuje Boh, prečo sa zdá byť taký necitlivý na utrpenie nevinných? Prečo dovoľuje celú tú do neba volajúcu nespravodlivosť a zlo?
Ján Pavol II. píše: „Je dobre známe, že v tomto pátraní ľudia nielen dôjdu tak ďaleko, že stratia rozvahu a hašteria sa s Bohom, ale sa opovážia popierať aj samého Boha. Ak jestvovanie sveta otvára pohľad ľudskej mysle na jestvovanie Boha, na jeho múdrosť, moc a velebnosť, potom naopak, utrpenie a zlo tento obraz niekedy celkom zatemnia, a to ešte viac pri vážnych každodenných dramatických prípadoch toľkých nezavinených bolestí a toľkých previnení bez primeraných trestov. Toto naznačuje – azda viac než čokoľvek iné –, aká dôležitá je otázka o zmysle utrpenia, a na tomto bode treba uvažovať o tejto otázke a o možnej odpovedi na ňu“ (Salvifici doloris 9). Každý človek nielenže má právo, ale sa aj musí zaujímať o zmysel utrpenia, ba čo viac – sám Boh ho vyzýva k tejto otázke v biblickom príbehu Jóba, ktorého postihlo nezavinené utrpenie. Utrpenie je zlo a jeho jediným zdrojom a príčinou je hriech. Keď sa teda pýtame na zmysel utrpenia, musíme si klásť otázku o podstate zla a o jeho pôvode.
Posledná príčina každého utrpenia
Pán Boh nás ku kladeniu si otázok o mysle utrpenia nielen povzbudzuje, ale
zároveň nám na ne odpovedá. Zo Svätého
písma sa dozvedáme, že najväčšia dráma v dejinách ľudstva sa rozohrala na samom úsvite jeho existencie. Adam a Eva podľahli pokušeniu zlého ducha. Uverili nahováraniu pokušiteľa, že neposlušnosť voči Bohu im prinesie úplné šťastie. Prestali veriť Bohu, že najväčšou tragédiou človeka je hriech, ktorý ničí jeho človečenstvo, spôsobujúc mu strašné utrpenie zotročením silami zla a smrťou ducha. Keď hovoríme o dedičnom hriechu, nesmieme zabúdať, že Adam a Eva – a teda celá ľudská spoločnosť odmietla Boha a pretrhla putá života a lásky, ktoré ju s ním spájali, čím sa pohrúžili do utrpenia a smrti. Treba si uvedomiť, že celé ľudstvo je spoločenstvom podobným živému organizmu a že všetci ľudia sú navzájom poprepájaní putami solidarity v dobrom i zlom. Stav hriechu, v ktorom sa všetci ľudia ocitli, ich ponoril do najväčšieho a najbeznádejnejšieho utrpenia. Nemôžeme však zabudnúť – hovorí Ján Pavol II. –, že „to obrovské zlo, ktoré je prítomné vo svete, nie je dôsledkom len dedičného hriechu, ale aj následkom sužujúcich a ukrytých skutkov diabla, ktorý nastavuje pasce mravnej rovnováhe človeka. Diabol pôsobí v skrytosti ako úskočný zvodca, ktorý sa vtiera do nášho konania preto, aby doňho zatiahol všelijaké úchylky, škodlivé a zároveň zdanlivo zhodné s našimi inštiktívnymi túžbami“ (Ján Pavol II., 24. 5. 1987).
Prečo bez osobnej viny dedíme prvotný hriech aj s jeho dôsledkami?
Zo zjavenia vieme, že každý človek sa od chvíle počatia stáva súčasťou ľudskej rodiny a dedí v nej prítomné zlo. Stáva sa teda dedičom prvotného hriechu spolu so všetkými jeho následkami. Dedičný hriech spolu so všetkými ostatnými hriechmi vytvára v „živom organizme“ ľudskej spoločnosti objektívne existujúcu realitu zla, ktorá sa dotýka a spôsobuje utrpenie všetkým, aj nevinným deťom. Teda zdrojom a príčinou každého ľudského utrpenia je objektívne existujúce zlo v ľudskej spoločnosti. Utrpenie sa rodí z hriechu, teda zo zničenia objektívneho dobra v samotnom človeku, v medziľudských vzťahoch a vo vzťahu človeka s Bohom. V tejto situácii utrpenie nie je trestom, ktorý Boh vymeriava za hriech, ale nevyhnutným zakúsením účinkov objektívne existujúceho zla – „hriechu sveta“ (Jn 1, 29). Okrem úplne nezavineného utrpenia existujú aj utrpenia, ktoré sú dôsledkom osobnej viny (napríklad dôsledky nadmerného pitia alkoholu, brania drog, fajčenia atď.).
Prostredníctvom biblického Jóba nám Boh dáva poznať, že máme do činenia s veľkým tajomstvom utrpenia, ktoré nie je bežným dôsledkom osobných hriechov. Ak je však utrpenie spôsobené previnením sa človeka, možno ho v takom prípade pokladať za trest, ktorý Boh vymeral hriešnikovi (porov. Gal 6, 8)? Z podobenstva o márnotratnom synovi sa dozvedáme, že Boh, ktorý sa riadi otcovskou láskou, netrestá márnotratného syna – dovoľuje mu len znášať následky jeho hriešnych rozhodnutí. Robí to preto, aby sa spamätal a obrátil. Teda najväčším trestom za hriechy sú samotné ich následky. Ján Pavol II. zdôrazňuje, že v takom prípade „utrpenie má viesť k obráteniu, teda k znovuzrodeniu dobra v človeku, ktorý v tejto výzve na pokánie môže spoznať Božie milosrdenstvo. Pokánie má za cieľ prekonať zlo, ktoré v rozličných formách drieme v človeku, a upevniť dobro tak v ňom samom, ako aj v jeho vzťahoch k iným a zvlášť k Bohu“ (Salvifici doloris 12).
Zmysel utrpenia
Nutnou podmienkou oslobodenia človeka z otroctva hriechu je ľútosť nad hriechmi a úplné oddanie sa k dispozícii Stvoriteľovi. Po dedičnom hriechu bol „obraz a podoba Boha“ v človeku (rozum, slobodná vôľa a schopnosť milovať) tak deformovaný, že človek vlastnými silami nebol schopný dovoliť Bohu, aby ho vyslobodil z otroctva hriechu a smrti. To je podstatný dôvod, pre ktorý sa Boh stal skutočným človekom, členom ľudskej spoločnosti. Ježiš Kristus ako skutočný Boh (v Bohu niet minulosti a budúcnosti, v ňom je len stále „teraz“) mohol z príbehu každého človeka vziať na seba všetko zlo a z neho plynúce utrpenie: „A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti... Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený... A Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých“ (Iz 53, 4 – 6).
Hriech a z neho vyplývajúce utrpenie samé osebe sú nezmyselné a ostali by také, keby nie fakt, že sám Boh prijal na seba hriechy a utrpenia všetkých ľudí. Sám Boh vo svojom skutočnom človečenstve zakúša, akým strašným utrpením
je hriech. On, úplne nevinný, stal sa za nás hriechom (pozri 2 Kor 5, 21). Boh-Človek umierajúc na kríži dobrovoľne prežíva najväčšie zlo a utrpenie spôsobené hriechmi všetkých ľudí. Vyjadruje to slovami: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34). Sám Boh vo svojom skutočne ľudskom vedomí prežíva utrpenie spôsobené najväčším zlom, ktorým je zavrhnutie Boha človekom. Takto sa Boh dostáva so svojou láskou všade tam, kde prenikla ničivá sila hriechu. Zjednocuje sa s človekom v jeho páde, aby ho pozdvihol, aby mu odpustil a obdaroval ho slobodou. A z utrpenia aby urobil cestu spásy a dozrievania k láske.
Pri prežívaní nepredstaviteľného utrpenia vo chvíli svojej smrti Ježiš najplnšie otvára svoje človečenstvo na lásku Otca, v úplnej poslušnosti mu dôveruje a odovzdáva mu seba samého. Takto premáha každý hriech, ktorý je vždy neposlušnosťou voči Stvoriteľovi. Robí to v mene nás všetkých.
Ján Pavol II. zdôrazňuje, že „spolu s týmto strašným bremenom, pod ktorým zakusuje ,integrálne‘ zlo odvrátenia sa od Boha a v ktorom spočíva hriech – odvrhnutie Boha –, Kristus pre svoje hlboké spojenie Syna s Otcom pociťuje ľudsky nevyjadriteľné utrpenie, ktorým je Otcovo opovrhnutie, roztrhnutie najintímnejšieho spojenia s Bohom. Ale práve týmto utrpením uskutočňuje vykúpenie a umierajúc môže povedať: ,Dokonané je.‘ (Jn 19, 30)“ (Salvifici doloris 18). A dodáva: „Môže sa povedať, že toto utrpenie je ,náhradným‘ utrpením... Jeho utrpenie odníma hriechy, lebo jedine on, jednorodený Syn, ich mohol na seba prijať s tou láskou k Otcovi, ktorá víťazí nad akoukoľvek zlobou hriechu; skoncuje so zlobou hriechov v tom duchovnom priestore vzťahov medzi Bohom a ľuďmi a napĺňa ho dobrom“ (Salvifici doloris 17).
Kristus skrze svoje umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie dosiahol, že každé ľudské utrpenie zjednotené s ním sa stáva cestou vykúpenia a dozrievania v láske – má teda nekonečnú vykupiteľskú hodnotu. Ježiš nám zároveň odhaľuje, že vždy, keď človek trpí, Boh je prvý, ktorý nesie jeho bremeno. Sám Spasiteľ je prítomný a trpí v každej z miliónov ľudských bytostí žijúcich v biede a ponížení, kruto vykorisťovaných, umierajúcich od hladu, v obetiach mučenia a terorizmu. Túto otriasajúcu skutočnosť lásky Boha spolutrpiaceho s človekom, aby ho vykúpil, možno odhaliť len očami viery.
Keď s vierou hľadíme na Kristov kríž, objavujeme, že každé utrpenie, zvlášť to najnezmyselnejšie a najnevinnejšie, sa stáva cestou vykúpenia, keď sa trpiaci človek zjednocuje s utrpením Krista, bezhranične mu dôveruje a zveruje sa jeho milosrdenstvu. Vtedy človek vo svojom utrpení objavuje veľký dar a milosť, lebo si uvedomuje, že sa s Kristom zúčastňuje na vykúpení sveta a že prítomné utrpenia sú len cestou vedúcou k večnej radosti v nebi: „Ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. A myslím, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 17 – 18); „Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach, aby ste sa radovali a plesali aj vtedy, keď sa zjaví jeho sláva“ (1 Pt 4, 13); „Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy, ak nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky“ (2 Kor 4, 17 – 18).
Svätá Edita Steinová, ktorá zahynula mučeníckou smrťou v koncentračnom tábore v Osvienčime, takto odpovedá na otázku o zmysle utrpenia: „Ľudská prirodzenosť, ktorú Kristus prijal, mu dala možnosť trpieť a zomrieť. Božská prirodzenosť, ktorú mal od večnosti, dala tomuto utrpeniu a smrti nekonečnú hodnotu a výkupnú moc. Umučenie a smrť Krista sa opakujú v jeho mystickom tele a v jeho údoch. Každý človek musí trpieť a zomrieť, ale ak je živým údom mystického tela, jeho utrpenie a smrť nadobúdajú vykupiteľskú moc vďaka božstvu toho, ktorý je jeho hlavou. To je hlavný dôvod, pre ktorý každý svätý tak túžil po utrpení.“
