Autor: Świadectwo,
Milujte sa! 9/2008 → V kruhu rodiny
Bol júl, horúčavy vládli v celom Anglicku. Práve sme sa sťahovali do nášho prvého spoločného bytu. Nášho...! Konečne budeme spolu po takom dlhom odlúčení, ku ktorému nás donútila situácia vo vlasti. Zdalo by sa, že už nič viac nám k šťastiu netreba, veď budeme konečne spolu v našom hniezdočku a už nič sa na tom nezmení...
O niekoľko dní som zistila, že čakám dieťa. Trochu zarazená som to povedala manželovi a spýtala sa: „Čo teraz?“ Na čo on odpovedal: „Nič, budeme mať dieťa.“
Pohľadom som preletela náš veľmi malý byt a pomyslela som si: „Bože, a kde dáme postieľku? A kde kočiar, hračky, oblečenie???“
Čím viac otázok som si kládla, tým väčší strach sa ma zmocňoval. Našťastie sa rýchlo pominul a premenil sa na obrovskú radosť. Premýšľala som: „Budem mamou... Zaujímavé, aký je to pocit?“
Oznámili sme to rodine. Všetci sa tešili spolu s nami. Rýchlo som vypočítala dátum, kedy sa má dieťatko narodiť. A mala som dvojnásobnú radosť, lebo ten istý deň – len rok predtým – sa narodil syn môjho brata. Spolu so švagrinou sme už snuli spoločnú budúcnosť našich detí, veď možno aj nám sa narodí chlapček. Ktovie?
Prešlo niekoľko dní. Idem k lekárovi, aby mi urobil potrebné vyšetrenia. No tam zisťujem, že nijaké vyšetrenia nebudú. Ani odber krvi, ani USG. Lekár mi pozrel do krku, ucha, zmeral mi teplotu, akoby som prišla s chrípkou, nie s tehotenstvom... Vystrašená som sa rozhodla odletieť do Poľska, aby mi potrebné vyšetrenia urobili tam.
V desiatom týždni tehotenstva som uvidela svoje dieťa na čiernobielej obrazovke. Čulo sa hýbalo a zdalo sa, že chcelo povedať: „Ahoj, mamka. Tu som. Taký maličký, vidíš?“ Nedokázala som ovládnuť svoje vzrušenie. Boli to nádherné pocity. Bola tam so mnou moja mama a po odchode od lekára sme od šťastia spolu plakali.
O dva týždne priletel za mnou manžel a spolu sme išli na USG. Maličký, teraz už trochu väčší, privítal svojho otecka živo kývajúc rúčkami a nôžkami. Muž sa veľmi rozrušil a už vtedy pocítil, že je otcom.
Ďalšie veľmi dôležité vyšetrenie v štrnástom týždni tehotenstva nezistilo nijaké nepravidelnosti. Práve naopak – lekár nás informoval, že srdiečko dieťaťa je už dobre sformované – rozdelené na štyri časti, a mozog, pľúca, obličky – všetko je v poriadku. Jedným slovom – zdravučké dieťa. Pokojne sme sa mohli vrátiť do Anglicka.
Každý ďalší deň bol taký radostný ako deň nášho sobáša. Mnoho času sme trávili rozhovormi o našom dieťati, o tom, aké bude, ako ho budeme vychovávať a milovať. Až teraz sme sa presvedčili, že naše doterajšie šťastie nebolo až také veľké. Až teraz sme mohli povedať: „Už nič viac k šťastiu nepotrebujeme. Máme seba a zdravo sa rozvíjajúce dieťa, ktoré za niekoľko mesiacov príde na svet.“
Skončil sa dvadsiaty týždeň tehotenstva. Bola nedeľa, slávili sme výročie sobáša. Pri obede sme sa samozrejme rozprávali o dieťati a o tom, že na druhý deň máme ísť k pôrodnej asistentke a na ďalšie USG, pri ktorom sa pravdepodobne dozvieme, akého pohlavia je naše dieťa. Vyberali sme mená a nemohli sme sa dočkať ďalšieho dňa, keď na obrazovke uvidíme nášho drobca. Plní energie a veľmi rozrušení sme sa vybrali na USG. Veľmi milá pôrodná asistentka sa s nami rozprávala a hovorila nám, čo vidí na
obrazovke. Nemohli sme sa dočkať, kedy nám povie, či je to chlapec alebo dievča. Asistentka zrazu stíchla. Mlčanie trvalo dlho. Napokon sa manžel spýtal: „Vidíte, či je to chlapec?“
Pôrodníčka zamrmlala: „Teraz nie.“ A požiadala nás, aby sme sa na desať minút vybrali na prechádzku, lebo dieťa je zle uložené, preto „nevidí všetko“. Vyšli sme z ordinácie. Vonku sedelo niekoľko párov. Všetky usmiate, len jeden bol veľmi smutný.
Po desiatich minútach sme vošli do budovy. Pred ordináciou stálo niekoľko lekárov a asistentiek. Na ich gestách a mimike bolo vidieť, že preberali nejaký ťažký prípad. Zarmútene som povedala manželovi: „Určite hovoria o dieťati toho páru, čo sedel vonku.“ A pomyslela som si: „Bože, aký úder to musí byť pre rodičov.“
Napokon sme naradovaní vošli dovnútra. Asistentka mi povedala, aby som si ľahla na pravý bok, neskôr na ľavý. Stále mlčala. Po niekoľkých minútach mi povedala, aby som sa obliekla, a zo smútkom, nepozerajúc mi do očí, povedala: „Ťažko sa také veci hovoria, ale vaše dieťa má niekoľko problémov.“ V tej chvíli som si myslela, že spadnem zo stoličky. Asistentka pokračovala: „Dieťa má priveľa tekutiny v mozgu, to znamená strednú hydrocefáliu, má nedomykavosť srdcových chlopní, zvláštne jasné črevá, čo môže svedčiť o ich nedostatočnej funkčnosti, problémy s obličkami a deformované rúčky.“
Chvíľu sa mi zdalo, že sa pozerám na nejaký film, že tá žena nehovorí mne. Manžel mi stisol ruku, aby mi nejako dodal dôveru, no ja som sedela bez pohnutia. Nezmohla som sa na nijakú reakciu a chcela som, aby to tak ostalo. Niekoľko minút som nebola schopná uvedomiť si, čo sa stalo. Asistentka ustarostene niečo hovorila o tom, aké ťažké je prijať takú správu, no ja som stále nič necítila. Po niekoľkých minútach prišla lekárka, ktorá to všetko ešte raz zopakovala a poslala ma na odborné vyšetrenia.
Cestou domov sme sa nerozprávali. Vládlo hlboké ticho, z ktorého sme sa nevedeli vymaniť. Napriek tomu, že som sedela vedľa manžela, bola som ako neprítomná, nič som necítila – vôbec nič. Ani bolesť, ani smútok, ani žiaľ... Nič, len prázdnotu.
Až doma som si uvedomila, čo sa deje. Vtedy ma ovládol pocit, ktorý nedokážem opísať. Plakala som a takmer hlavou búchala o stenu, kričiac na Boha: „Prečo??? Prečo my? Prečo naše dieťa? Začo...?“ Otázkam a výčitkám z mojej strany nebolo konca. Manžel sa ma pokúšal upokojiť a dodať mi nádej. Myslel si, že musíme počkať na ďalšie vyšetrenia, ktoré bude robiť lekár, nie asistentka, a na lepších prístrojoch.
Nádej sa znovu vrátila. Možno ide len o omyl. Možno to vyšetrenie robila neskúsená asistentka. Veď v Poľsku pred niekoľkými týždňami sa všetko zdalo v poriadku...
Tú noc som túžila zaspať a už sa nezobudiť, ale spánok neprichádzal. Stále som myslela na dieťa a slová modlitby mi neschádzali z pier: „Bože, daj, aby to bol omyl, aby sa naše dieťa narodilo zdravé...“
Nasledujúci deň sme išli na vyšetrenia do nemocnice. V ordinácii nás prijal celý lekársky tím – hádam zo päť ľudí. Veľmi milý lekár nám vysvetlil, v čom bude vyšetrenie spočívať. Zahasil svetlo a zapol ultrasonograf. Naše dieťa sme uvideli v trojrozmernom obraze. Bolo smutné, bez pohybu, akoby vystrašené schovávalo hlávku vo svojich malých, trochu divných rúčkach.
Lekár nám trpezlivo ukazoval každú časť maličkého tielka a z času na čas ticho vzdychol. Po skončení vyšetrenia nás zavolali do malej miestnosti, v ktorej sa opäť zišiel ten istý tím lekárov.
Žiaľ, informácie sa potvrdili, hydrocefália sa ukázala väčšia ako odhadovala asistentka. Nie stredná, ale veľká...
Rozhovor s lekármi sa neskončil tým, že nám povedali tieto informácie. Ich povinnosťou bolo vysvetliť nám, čo súvisí s tým, že budeme mať „také“ dieťa.
Lekári striedavo rozprávali: „Vaše dieťa má toľko vád, že nevedno, či sa vôbec dožije pôrodu. Ak áno, bude ho čakať rad rôznych operácií. Počnúc od operácie mozgu, ktorá môže bezprostredne ohroziť jeho život, cez operáciu čriev až po operáciu srdca, ktorá je v prípade takých malých detí nesmierne ťažká. Musíte si uvedomiť, že dieťa môže trpieť a neprežiť. Preto je našou povinnosťou odporúčať vám prerušenie tehotenstva. Na rozhodnutie máte ešte dva týždne, lebo neskôr sa také zákroky už nerobia.“
Napokon sa vyjadrili, že podporia akékoľvek naše rozhodnutie. Ak sa rozhodneme „prerušiť tehotenstvo“ – ako pekne to nazývajú (čo spočíva vo vyvolaní pôrodu a neposkytnutí pomoci dieťaťu, v dôsledku čoho sa obyčajne zadusí) – alebo v ňom pokračovať, budú nás podporovať a pomáhať nám až do pôrodu. Boli sme šokovaní. Doma sme sa niekoľko dní nedokázali na túto tému rozprávať. Neboli sme schopní ani okamžite sa rozhodnúť. Nezvolali sme obaja: „Nezabijeme svoje dieťa!“ Len sme trpezlivo počúvali o spôsobe prerušenia tehotenstva... Situácia nás prerástla a nevedeli sme, čo máme urobiť. Aké sa rozhodnúť? V mojich myšlienkach sa stále ozývala otázka, či máme právo vystaviť naše dieťa bolesti a utrpeniu po narodení. Ak bude potrebovať početné operácie, no aj tak mu nedokážeme pomôcť, ak napriek všetkému zomrie... Máme na to právo???
Chceli sme, aby za nás rozhodol niekto iný. Rozprávali sme sa s našimi rodičmi, ktorí nám stále pripomínali, že to dieťa nám dal Boh a len Boh nám ho môže zobrať. Napriek tomu sme stále mlčali... Ja som hľadala stále viac informácií o hydrocefálii, celé noci som surfovala po Internete. Jedny mi dávali nádej, druhé mi podlamovali kolená. A tak som sa brodila v nepoznanom...
Bol večer. Pozajtra sme mali mať stretnutie s lekármi a museli sme povedať svoje rozhodnutie. Mlčky sme sa držali za ruky a zrazu sme sa obaja rozhodli – je to naše dieťa a narodí za bez ohľadu na to všetko. Bola to neuveriteľná chvíľa v našom živote. Z našich sŕdc spadli balvany a do nášho domu sa vrátila radosť. Opäť sme sa uistili: „Budeme rodičmi.“ Najdôležitejšie bolo dieťa a museli sme mu nahradiť čas, keď sme boli nerozhodní a ono to všetko cítilo. Ešte ten istý večer sme dostali odmenu... Už sme ležali v posteli, keď sa manžel začal prihovárať nášmu drobcovi. A dostal poriadny kopanec do nosa. Naše dieťa prvý raz dalo o sebe hmatateľne vedieť, akoby chcelo povedať: „Ďakujem!“
Od toho večera sa nám žilo ľahšie. Samozrejme, že obava o život nášho dieťaťa nás sprevádzala stále, ale neprestávali sme sa modliť o Božie milosrdenstvo.
Ešte raz som sa už len v rozhovore s manželom opýtala, prečo sa nám to stalo. Odpovedal: „Vari sme niečím výnimoční, že práve nám sa to nemalo stať? Také deti sa rodia, akurát s tým rozdielom, že niektoré majú viac šťastia a narodia sa rodičom, ktorí ich milujú, kým iní sa ich zrieknu.“ Náš syn sa dostal milujúcim rodičom – mal šťastie.
Narodil sa cisárskym rezom, dostal 9 bodov v stupnici Apgar. To ešte o ničom nehovorilo. Čakali sme, kedy uvidíme jeho veľkú hlávku s rozľahlou hydrocefáliou. No keď nám ukázali maličké bábätko s malou, trošku ochlpenou hlávkou a ohrnutým noštekom, pocítili sme úľavu a stále sme prosili o Božie milosrdenstvo.
Nenapíšem, že náš synček je zdravý ako ryba, lebo to tak nie je, ale po mnohých vyšetreniach sa ukázalo, že naše dieťa nikdy nebude potrebovať operáciu mozgu, lebo hydrocefália nie je taká, aká sa zdala, ani operácia srdca nebude potrebná, lebo srdiečko pracuje spoľahlivo, a črievka... Nuž tie jasné miesta boli spôsobené plodovou vodou, ktorej sa synček napil, keď bol ešte v mojom bruchu.
Veľa vecí sa nepotvrdilo. Je pravda, že v dôsledku hydrocefálie náš synček veľmi zle vidí, ale som hlboko presvedčená, že rehabilitácia a veľká láska dokážu veľa.
Najdôležitejšie je, že sme nepodľahli a urobili sme rozhodnutie vo veľmi ťažkej situácii. Máme úžasné dieťa, Boží dar, náš najväčší poklad, bez ktorého si nedokážem predstaviť svoj život. Teraz vieme, že Boh má veľké plány s každým z nás, ale len od nás závisí, či sa aj uskutočnia. Boh nám dáva slobodnú vôľu, no zároveň je aj bohatý vo svojom milosrdenstve.
