Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 8/2008 → Cirkev
V sobotu 19. apríla Bernadetino telo uzavreli do cínovej
rakvy a následne uložili do dubovej rakvy, ktorú potom
zapečatili a pochovali v kláštornej záhrade.
Odvtedy telo napriek všetkým prírodným
zákonom vôbec nepodlieha rozkladnému procesu a
dodnes si zachováva prekvapivú sviežosť a krásu
Bernadeta
Soubirousová vstúpila v roku 1866 do noviciátu
sestier v Nevers a zostala tam až do svojej smrti 16. apríla
1879. V sobotu 19. apríla Bernadetino telo uzavreli do cínovej
rakvy a následne uložili do dubovej rakvy, ktorú potom
zapečatili a pochovali v kláštornej záhrade.
Odvtedy telo napriek všetkým prírodným
zákonom nepodlieha rozkladnému procesu – ani vnútornému,
ani vonkajšiemu – a dodnes si zachováva prekvapivú
sviežosť a krásu. Pútnici, ktorí prichádzajú
do kaplnky v kláštore Saint-Gildard v Nevers, vidia
telo svätej Bernadety oblečené do rehoľného rúcha,
ktoré pôsobí dojmom, akoby svätica spala.
Mnohí sa pýtajú „Je to naozaj ona? Naozaj
jej telo nepodlieha rozkladu?“ Sú to otázky, na
ktoré sa pokúsime odpovedať.
Diecézny informatívny proces blahorečenia sestry Bernadety sa skončil až v jeseni roku 1909. Okrem dodržania záväzných cirkevných predpisov bolo potrebné vykonať aj tzv. kánonické identifikovanie tela zosnulej, ktoré sa udialo 22. septembra 1909. Oficiálna podrobná správa z prvej exhumácie sa nachádza v kláštornom archíve v Saint-Gildard. Čítame v nej, že ráno o 8:30 v prítomnosti biskupa Gautheya z Nevers a členov diecézneho tribunálu otvorili hrob. Po otvorení veka rakvy sa im naskytol udivujúci pohľad na ideálne zachované telo sestry Bernadety. Z jej tváre žiarila panenská krása, oči mala zatvorené akoby v spokojnom spánku a ústa mierne pootvorené. Hlavu mala nachýlenú doľava, neporušená pokožka pokrývala svalstvo, ruky zložené na prsiach a ovinuté ružencom, ktorý bol silne zhrdzavený. Pod kožou bolo možné vidieť obrysy žíl, nechty na rukách i na nohách boli takisto v neporušenom stave. Následné podrobné skúmanie tela vykonali dvaja lekári. Keď jej vyzliekli habit, uvideli telo zosnulej, akoby bolo živé; bolo neporušené a pružné. Po preskúmaní tela spísali protokol, ktorý podpísali lekári a svedkovia. Sestry Bernadetu umyli a obliekli do nového habitu. Po skončení kánonického skúmania vložili telo do novej dvojitej rakvy, ktorú uzatvorili, zapečatili a znovu vložili do pôvodného hrobu. Z vedeckého hľadiska udivujúcu skutočnosť dokonale zachovaného tela po 30 rokoch v hrobe nemožno porozumieť ani ju vysvetliť. Tým viac, že sestra Bernadeta trpela mnohými chorobami a telo sa po smrti nachádzalo vo vlhkom prostredí, kde habit spráchnivel a ruženec s krížikom zhrdzavel. Hrob sa nachádzal vo veľmi vlhkej pôde, čo prialo rýchlemu rozkladu, a napriek tomu zostalo telo v neporušenom stave.
Druhá obhliadka tela sa uskutočnila počas beatifikačného procesu 3. apríla roku 1919 v prítomnosti biskupa z Nevers, policajného komisára, zástupcov mestskej rady a členov diecézneho tribunálu. Obhliadka sa konala podobne ako pred desiatimi rokmi s tým rozdielom, že dvaja lekári Talon a Comte vypracovali svoje správy samostatne, bez vzájomnej konzultácie.
Oba dokumenty sa dokonale zhodujú a zhodujú sa tiež so správami lekárov Davida a Jordana spred desiatich rokov.
V roku 1923 pápež Pius XI. vyhlasuje hrdinské čnosti Bernadety Soubirousovej, a tým sa otvára cesta k jej beatifikácii. Nasleduje tretia a posledná obhliadka tela. Uskutočnila sa 18. apríla 1925, čiže 46 rokov a dva dni po jej smrti. Prítomní boli biskup z Nevers, policajný komisár, starosta mesta a tiež lekárska komisia. Po zložení povinnej prísahy priniesli rakvu do kaplnky sv. Heleny a otvorili ju. Na prekvapenie všetkých prítomných bolo telo zachované v neporušenom stave. Zacitujme časť záverečnej správy, ktorú napísal šéf lekárskej komisie Dr. Comte: „... telo ctihodnej sestry bolo nedotknuté (neporušené), ... vôbec nepodľahlo hnilobnému procesu ani rozkladu, ktoré sú normálnym javom po takom dlhom čase v hrobe.“ Po určitom čase Dr. Comte uverejnil vo vedeckom časopise článok, v ktorom okrem iného napísal: „Počas skúmania tela ma prekvapila dokonale zachovaná kostra, všetky väzivá, koža, jemnosť a pružnosť svalov. Úplne ma však udivil stav pečene 46 rokov od smrti. Orgán taký krehký a jemný sa mal veľmi rýchlo rozpadnúť alebo zvápenatieť a stvrdnúť. Za účelom odobratia relikvií som pečeň prerezal a zistil som, že má úplne normálnu, pružnú konzistenciu. Hneď som to ukázal svojim asistentom a povedal som im, že túto skutočnosť nepovažujem za prirodzenú.“
Ako relikvie boli odobrané časti pečene, svalov a dve rebrá. Okrem tohto bolo telo nedotknuté. Zostalo zapečatené v kaplnke sv. Heleny až do beatifikácie Piom XI. 14. júna 1925. Dňa 18. júla 1925 uložili telo blahoslavenej do priehľadného sarkofágu a umiestnili ho do kláštornej kaplnky po pravej strane hlavného oltára. Blahoslavená Bernadeta bola roku 1933 vo Vatikáne svätorečená.
Ak prídeš ako pútnik do Lúrd alebo do Nevers, pamätaj, že v sklenom sarkofágu sa nachádza zázračne zachované, rozkladom nedotknuté telo svätej Bernadety Soubirousovej. Je to tá istá tvár a tie isté oči, ktoré 18 krát videli zjavenie sa Panny Márie v Lurdoch; tie isté ruky, ktoré počas zjavení posúvali zrnká ruženca a vyhrabali zázračný prameň vody; tie isté pery, ktoré pretlmočili neveriacemu farárovi meno Panny Márie – Nepoškvrnenej; to isté čisté srdce, ktoré bolo zamilované do Lásky. „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8).
Jej zázračne uchované telo nás vyzýva na obrátenie, na prijatie radostnej pravdy, že pre Boha nič nie je nemožné. Jej zázračne uchované telo je zároveň znakom, že ľudská smrť je počiatkom večného života a že naše telá budú v posledný deň vzkriesené. Nezabúdajme, že večný život nám dáva zadarmo Ježiš Kristus v Eucharistii: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný de?“ (Jn 6, 54). Nikdy si neuzavrime srdce pred darom večného života takým spôsobom života, ako keby Boha nebolo, pohŕdaním sviatosťami zmierenia a Eucharistie a zatvrdilosťou v hriechu.
Nezabúdajme, čo hovorí Sväté písmo: „Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život“ (Gal 6, 7 – 8).
Ak žiješ v temnosti nevery a hriechu, nezabudni, že vždy máš šancu vrátiť sa, šancu stať sa svätým. Stačí, ak sa zveríš nekonečnej Božej láske a vtedy sa v tvojom živote stane zázrak odpustenia hriechov. Pán Ježiš svätej Faustíne povedal: „Aby sme ten zázrak dosiahli, netreba ísť na ďalekú púť ani vykonať nejaké vonkajšie obrady. Stačí pristúpiť s vierou k nohám môjho zástupcu a povedať mu o svojej úbohosti a zázrak Božieho milosrdenstva sa prejaví v celej plnosti. Aj keby duša bola ako rozkladajúca sa mŕtvola a aj keby po ľudsky už nebolo pre ňu vzkriesenia a všetko bolo už stratené, nie je tak u Boha. Zázrak Božieho milosrdenstva vzkriesi dušu v celej plnosti. Ó, úbohí, ktorí nečerpáte z tohto zázraku Božieho milosrdenstva, nadarmo budete volať, ale už bude neskoro“ (Denníček 1448).
Bernadeta
Soubirousová vstúpila v roku 1866 do noviciátu
sestier v Nevers a zostala tam až do svojej smrti 16. apríla
1879. V sobotu 19. apríla Bernadetino telo uzavreli do cínovej
rakvy a následne uložili do dubovej rakvy, ktorú potom
zapečatili a pochovali v kláštornej záhrade.
Odvtedy telo napriek všetkým prírodným
zákonom nepodlieha rozkladnému procesu – ani vnútornému,
ani vonkajšiemu – a dodnes si zachováva prekvapivú
sviežosť a krásu. Pútnici, ktorí prichádzajú
do kaplnky v kláštore Saint-Gildard v Nevers, vidia
telo svätej Bernadety oblečené do rehoľného rúcha,
ktoré pôsobí dojmom, akoby svätica spala.
Mnohí sa pýtajú „Je to naozaj ona? Naozaj
jej telo nepodlieha rozkladu?“ Sú to otázky, na
ktoré sa pokúsime odpovedať.