Autor: Jan Paweł II,
Milujte sa! 7/2008 → Veda a viera
1. Existuje dosť rozšírený názor, že ľudia vedy sú obvykle agnostici a že veda odďaľuje od Boha. Do akej miery je to v súlade s pravdou?
Nečakané vedecké objavy, zvlášť v priebehu posledných dvoch storočí, niekedy navádzali k domnienke, že veda sama osebe je schopná dať odpoveď na všetky otázky človeka a vyriešiť všetky jeho problémy. Niektorí tak došli k záveru, že Boh už nebude potrebný. Nádej kladená do vedy mala nahradiť vieru.
Tvrdilo sa, že treba si vybrať medzi vedou a vierou, veriť v jednu alebo vybrať si druhú. Ten, kto robí vedecký výskum, nepotrebuje Boha; ten zasa, kto chce veriť v Boha, nemôže byť serióznym vedcom, lebo medzi vedou a vierou je neprekonateľný rozpor.
2. Druhý vatikánsky koncil vyslovil úplne iné presvedčenie. V konštitúcii Gaudium et spes vyhlásil: „Preto metodický výskum vo všetkých disciplínách, ak sa koná naozaj vedeckým spôsobom a v zhode s mravnými zásadami, sa nikdy nedostane do skutočného rozporu s vierou, keďže časné skutočnosti i danosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu. Ba kto sa pokorne a vytrvalo usiluje preniknúť do tajomstva reality, toho akoby viedla ruka Božia, i keď si to neuvedomuje, lebo Boh udržuje všetky veci a spôsobuje, aby boli tým, čím sú“ (36).
Určite vždy boli a stále sú vynikajúci vedci, ktorí v kontexte svojich skúseností ako ľudí vedy pozitívne a s úžitkom prežívali vieru v Boha.
Pred päťdesiatimi rokmi uskutočnený prieskum medzi 398 najznámejšími vedcami odhalil, že len 16 z nich sa pokladá za neveriacich, 15 za agnostikov a až 367 za veriacich.
3. Ešte zaujímavejšie a užitočnejšie je uvedomenie si, prečo toľko vedcov – tak súčasných, ako aj minulých – je presvedčených, že prísne pravidlá vedeckého výskumu a úprimné a radostné uznanie existencie Boha nielenže môžu ísť ruka v ruke, ale vytvárať aj dokonalý celok.
V úvahách, ktoré majú formu akéhosi duchovného denníka a ktoré často sprevádzajú ich vedeckú prácu, ľahko možno postrehnúť dva navzájom sa prelínajúce prvky. Prvým je to, že samotný výskum najmenších i najväčších vecí, uskutočňovaný podľa najprísnejších vedeckých zásad, vždy ponecháva miesto na ďalšie otázky v nikdy sa nekončiacom procese, ktorý v realite objavuje nekonečnosť, súlad a účelnosť, čo nemožno vysvetliť ani kategóriami náhodnosti, ani pomocou samotných vedeckých zdrojov. K tomu sa pripájajú nevyhnutné otázky o zmysle, o vyššom rozume či priamo o niečom alebo Niekom, kto môže naplniť vnútorné potreby, ktoré prešpekulovaný vedecký pokrok netlmí, ale vyostruje.
4. Dôkladnejšie pozorovanie odhaľuje, že prechod k náboženskému presvedčeniu sa nedeje sám osebe na ceste skúsenostnej vedeckej metódy, ale mocou filozofických princípov, ako sú princíp príčinnosti, účelnosti, konečnej pravdy, ktoré vedec ako človek využíva v každodennom kontakte so životom aj ním skúmanou realitou. A navyše, keďže vedec je v súčasnom svete v prvej línii, ktorá prvá vníma nesmiernu zložitosť a zároveň nádhernú harmóniu reality, je tiež privilegovaným svedkom možnosti akceptovania náboženstva, je človekom schopným dokázať, že prijatie transcendencie nielenže neškodí autonómii a cieľom vedeckej práce, ale podnecuje ju k neustálemu presahovaniu seba samej prežívaním autotranscendencie tajomstva človeka.
Ak sa okrem toho vezme do úvahy, že rozširujúce sa horizonty výskumnej práce, zvlášť v oblastiach týkajúcich sa samotných prameňov života, vyvolávajú znepokojujúce otázky súvisiace so správnym využitím vedeckých poznatkov, neudivuje nás skutočnosť, že vedci sa čoraz častejšie dožadujú pevných morálnych kritérií, ktoré dokážu človeka oslobodiť od všetkých jednoznačných súdov. A kto, ak nie Boh, môže určiť morálny poriadok, v ktorom dôstojnosť človeka, každého človeka, bude chránená a podporovaná?
Samozrejme, kresťanské náboženstvo, ktoré nemôže uznať pravdivosť niektorých tvrdení ateizmu alebo agnosticizmu vyslovovaných v mene vedy, s rovnakou rozhodnosťou neprijíma ani vyjadrenia o Bohu, ktoré nemajú pevný základ v procese myslenia.
5. Stojí za to na tomto mieste pripomenúť dôvody, ktoré mnohých vedcov vedú k pozitívnemu postoju k existencii Boha a pozrieť sa na ich osobný vzťah k Bohu, k človeku, k veľkým problémom a k najvyšším hodnotám života, ktorý je ich oporou. Ako často ticho, meditácia, tvorivá predstavivosť, pohľad na veci s odstupom a plný pokoja, spoločenský význam objavov, čistota srdca sa stávajú silnými podnetmi, ktoré pred nimi otvárajú svet významov, ktoré nemôžu ostať nepovšimnuté nikým, kto svedomito a zároveň s láskou smeruje k poznaniu pravdy.
Stačí tu spomenúť talianskeho vedca Enrica Mediho, zomrelého pred niekoľkými rokmi, ktorý vo svojom príhovore počas Medzinárodného katechetického kongresu v Ríme roku 1971 povedal: „Mladému človeku hovorím: ,Pozri sa, to je nová hviezda, galaxia, neutrónová hviezda vzdialená sto miliónov svetelných rokov. A pritom tamtie protóny, elektróny, neutróny, mezóny sú identické s tými, z ktorých sa skladá tento mikrofón. Identita vylučuje pravdepodobnosť. To, čo je identické, nemôže byť pravdepodobné. A teda existuje príčina mimo priestoru, ktorá tomu bytiu dala jemu prislúchajúcu podobu. Tou príčinou je Boh.‘“
Jazykom vedy hovorím, že existuje bytosť, ktorá je správcom identity vzdialených vecí. A množstvo identických častíc vo vesmíre presahuje 10 na 85... Zaspievame preto galaktickú pieseň? Keby som bol svätý František z Assisi , povedal by som: „Ó, galaxie nekonečných priestorov, oslavujte môjho Pána, lebo je všemohúci a dobrý. Ó, atómy, protóny, elektróny, ó, vtáčie spevy, ó, šum lístia a povetria, ktoré ste pod vládou človeka, spievajte hymnus, ktorý smeruje k Bohu!“
