Juraj Ciesielski, čiže ako byť pravým, zrelým a svätým mužom
Autor: Maria Zboralska,
Milujte sa! 7/2008 → V kruhu rodiny
Rok 1951: Začiatok cesty, práca na sebe
„Budúcnosť je neznáma. Veď neviem nič o tom, čo bude so mnou zajtra, o mesiac... Aj hrabanie sa v minulosti nie je nejakým veľkým prínosom. Ostáva prítomnosť. Myslím si, že možnosti štartu sú rozsiahle. Nie je dôležité, odkiaľ sa začína. Treba len vykročiť.“ Tieto slová čítame v denníku Božieho sluhu. Svoju vedomú cestu ku svätosti začína, keď má 22 rokov. Študuje vtedy v Krakove. Okrem toho hrá basketbal a volejbal. Zároveň pracuje v katolíckom spoločenstva Iuventus Christiana. Už šesť rokov si vedie duchovný denník. Z neho sa dozvedáme, že kľúčom k formovaniu zrelej osobnosti Juraja Ciesielského je práca na sebe. Jej základným prvkom je týždenný rozvrh. Píše: „Nikdy neslobodno nič nerobiť (márniť čas), žiť bez plánu a bez Boha. Spolu s uvedomovaním si Božej prítomnosti si treba uvedomovať aj plynúci čas.“ Precízne myslenie a skúsenosť mu napovedajú, že len vytýčenie konkrétnych úloh a vyhradenie reálneho času na ich splnenie môže priniesť ovocie. Zdôrazňuje nutnosť vstávať v presne určenom čase („ostávať dlhšie v posteli nemá nijaký prínos pre zdravie, a už vôbec nie pre charakter“). Medzi ranné úlohy patrí: cvičenie, umývanie sa, obliekanie sa, modlitba (v nej pripomenutie si denného plánu) a raňajky. Keď sa zamýšľa nad štúdiom, rozhoduje sa pracovať na sústredení pozornosti, učiť sa aktivite a kolegialite. V jeho večerných povinnostiach dôležité miesto zaberá zhodnotenie dňa, spytovanie svedomia, urobenie záverov, modlitba (v jej rámci premodlenie plánu na nasledujúci deň), cvičenie, umývanie sa a pol hodiny čítanie v posteli. Takýto denný rozvrh zachováva až do konca života.
Rok 1953: Byť pre iných; odpočinok
„V dobrých časoch som hodnotil prázdniny podľa počtu vatier, podľa počtu nocí prespaných pod stanom. Ak ich bolo dosť, tak prázdniny boli dobré.“ Tieto slová počul celý svet roku 1985 z úst Jána Pavla II. Ich nenápadným hrdinom je Juraj Ciesielski, hlavný organizátor „dobrých prázdnin“ Karola Wojtylu a okolo neho vytvoreného Centra. Cesty mladého inžiniera a o deväť rokov staršieho kňaza sa stretávajú v krakovskom Kostole svätého Floriána, kde mal Wojtyla na starosti pastoráciu. Rodiaci sa vzťah sa prerodí na priateľstvo a prinesie ovocie v živote oboch. Avšak vtedy v roku 1953 oboch vedie na dve prázdninové výpravy – na putovanie po Beskydách a splavovanie Brda na kajakoch. Táto forma aktívneho odpočinku v skupine rovesníkov spolu s kňazom Ciesielskému veľmi vyhovuje: „Každý, kto prežil hoc len jedno vydarené horské či vodné vandrovanie, veľmi dobre pozná pocit mladosti a tiež akejsi vnútornej dispozície k priateľstvu, ktoré sa na nich vytvára a vždy na nejaký čas ostane. Dobre zorganizovaná a prežitá turistika dáva životu radosť v tom najlepšom význame.“ Juraj čerpá radosť aj zo samotného daru života, daného Stvoriteľom. Medzi jeho predsavzatia patrí aj to, aby sa vo chvíľach ľahostajnosti či nezáujmu zmohol na premáhanie zlej nálady.
Organizačný talent, radosť a kolegialita mu priniesli mnoho priateľov. Aj on sám sa veľmi dobre cítil v spoločenstve.
Rok 1957: Život vo dvojici
Na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1956 Juraj Ciesielski píše list svojej snúbenici Danute Plebanczykovej z kláštora benediktínov v Tynci. Prezrádza v ňom, že prišiel tam, aby „ešte raz premodlil svoje rozhodnutie a prosil o požehnanie pre Teba, Danuška, aj pre seba – pre naše spoločné záležitosti. Veď od tohto požehnania závisí celá naša budúcnosť, naše šťastie a zásluhy“. Za osobitnú patrónku „spoločných záležitostí“ si zamilovaní o desať dní volia Pannu Máriu. Prejavom tohto zasvätenia sa a aj každodennej starostlivosti o vzájomnú lásku je modlitba Anjel Pána každý deň na poludnie a Pod tvoju ochranu večer. Keď si o rok mladí sľubujú „lásku, vernosť a manželskú úctu“, Juraj Ciesielski vie, že manželská láska znamená darovať sa v realite každodenného života. Priamo jej kladie otázky: „1. Čo ťa každý deň urobí šťastnou? Aké problémy všedného dňa mám riešiť? 2. Aký mám byť, aby si ma ešte väčšmi milovala? 3. Ktorý rodinný problém pokladáš teraz za najdôležitejší na riešenie?“ Na desiate výročie sobáša spolu s arcibiskupom Wojtylom propaguje „prostriedky na obnovenie manželskej lásky“, medzi ktoré okrem iných zaratáva mesačnú svätú spoveď, obnovenie spomienok (fotografie, poznámky), spoločné výlety (aj do Čenstochovej), rozhovory o rodinných problémoch, spytovanie svedomia a návrhy na zmeny a zlepšenia. Veľkou oporou v ťažkých chvíľach je pre neho vedomie, že Boh vo sviatosti manželstva dáva milosť – pomoc. Uvažuje takto: „Keď Boh ustanovil manželstvo, podmienkou šťastného vzťahu je prijatie noriem a pravidiel určených ním, nie ľubovoľný obsah zmluvy medzi dvomi ľuďmi.“ Viera osvetľuje aj jeho chápanie sexuálneho spolužitia: „Ako katolícky prežívať pohlavný život? 1. Spoločné rozhovory na túto tému. 2. Spoločné modlitby o potomstvo a prijímanie radosti a rozkoše zo sexu ako povzbudenia pri ťažkostiach s výchovou potomkov. 3. Zrieknutie sa pohlavného styku ako obeta Bohu na úmysel umŕtvovania sa alebo prosby o potomstvo. 4. Zdôrazňovať duchovné spoločenstvo, vieru v Boha, ideál dokonalosti, vernosť – a odtiaľ čerpať skutočnú a čistú radosť a šťastie. 5 Vážiť si lásku, oddanosť, dôveru človeka ,v dobrom i zlom‘, vidieť svoje povolanie v konaní dobra milovanému človeku, starať sa oň. Pokladať to za predmet zásluhy pred Bohom.“
Roky 1958, 1961, 1962: Rodinný život, práca
Povolanie Božieho sluhu sa nerealizuje výlučne v láske k manželke. Na svet prichádzajú ich deti – Mária, Kazimíra a Peter. Ciesielski vtedy povie, že deti sú najväčším dobrom a cieľom manželstva, že námaha vynaložená pri ich výchove je „obohatením manželstva, jeho úspechom, zásluhou pred Bohom“. Zväčšovanie rodiny kladie otázku o správnom pomere medzi domovom a prácou. Ako byť živiteľom rodiny a zároveň aktívnym manželom a otcom? „Povinnosť starať sa o zaopatrenie rodiny vedie k nutnosti zarobiť konkrétne množstvo peňazí, čo si vyžaduje konkrétne množstvo práce. Toto množstvo práce nesmie byť také veľké, aby zaberalo celý deň (hľadisko času) a všetky sily (hľadisko intenzity).“ Jurajova práca ako prednášajúceho na krakovskej Polytechnike a ako projektanta železobetónových konštrukcií je spojená aj so služobnými cestami. Aby čas svojej neprítomnosti doma urobil menej bolestným, píše listy manželke i deťom, delí sa s nimi o svoje zážitky, uisťuje ich o svojej láske a modlitbe. K svojim pracovným povinnostiam pristupuje vážne, chápe ich – ako celý svoj život – ako príležitosť k získavaniu zásluh pred Bohom: „Vykonaná práca musí mať nadprirodzené zameranie zodpovedajúce povolaniu človeka. Pre spásu nie je dôležité, čo človek robí, ale ako to robí. Vedomie dobre vykonanej práce má byť zároveň prameňom pokoja a radosti.“
Rok 1970: stretnutie s Bohom
Každodenná účasť na svätej omši, ruženec a pravidelná modlitba (aj taká, ktorú zložil pre celú rodinu) je každodenným pokrmom Juraja Ciesielského. Zjednotenie s Bohom je podmienkou jeho plodného života. Z Eucharistie čerpá silu na plnenie mnohorakých povinností, zo spovede silu na povstávanie z pádov a zo sviatosti manželstva pomoc v úsilí byť dobrým manželom a otcom. Oporou je pre neho aj činnosť v spoločenstvách, najprv Iuventus Christiana, potom Centrum Karola Wojtylu, napokon v hnutí Focolare. Vzťah s Bohom, viditeľný v láske k Bohu a k blížnemu, je podľa neho kľúčom k svätosti: „Cesta svätosti je cesta k narastaniu Božej lásky vo mne. Konkrétny človek s takými či inými schopnosťami, žijúci v daných podmienkach môže a dokonca musí mať vytýčenú aspoň všeobecnú cestu k svätosti. Musí mať ideál, ku ktorému smeruje. Taký ideál uľahčuje človeku konanie, rozhodovanie. (...) Ideál svätosti možno krátko opísať ako ,plnenie povinností stavu s nadprirodzeným zameraním‘. Aby to bolo možné, je potrebné viesť vnútorný náboženský život, ktorý je akoby dynamo, ktoré dobíja môj akumulátor ako človeka na každodenné konanie.“ Juraj Ciesielski vo svojich zápiskoch píše, že treba zbierať zásluhy, ale zároveň nezabúdať, že toto zbieranie sa môže kedykoľvek prerušiť smrťou. Tieto slová sa ukázali ako prorocké 9. októbra 1970, keď vo veku 41 rokov zahynul spolu s dvomi svojimi deťmi pri nešťastí lode na Níle. Kardinál Stanislav Dziwiš, ktorý v knihe Svedectvo dvakrát spomína priateľstvo Juraja Ciesielského s Karolom Wojtylom, vyznáva: „Ján Pavol II. bol zarmútený, aspoň sa mi to tak zdá, že nestihol vyzdvihnúť na oltár svojich dvoch priateľov (Jána Tyranowského a Juraja Ciesielského), ktorí každý deň plnili Božiu vôľu.“
Keď čerpáme z bohatstva príkladu Božieho sluhu, modlime sa aj za jeho blahorečenie i svätorečenie.
