Autor: Świadectwo,
Milujte sa! 7/2008 → Hnutie čistých sŕdc
Ako dieťa som často prežíval strach. Už v ranom detstve som si našiel „potechu“ v predstavách spojených s nahotou a v pozeraní sa cez kľúčovú dierku.
Keď mi bolo povedané, že to nesmiem robiť, veľmi rýchlo som zistil, že svoju ustráchanosť môžem veľmi rýchlo prekonať pozeraním sa na obrázky sporo oblečených žien, ktoré som nachádzal v časopisoch či v knihách o umení. Keď som sa však na začiatku základnej školy dozvedel, že je to hriech, rozhodol som sa, že už nikdy nespácham hriech nečistoty. Odvtedy som si sedem rokov udržal sexuálnu čistotu.
Moja postupná závislosť na sexe sa opäť začala rozvíjať, keď som mal 16 rokov. Najprv sa mi v mysli objavila jedna nečistá myšlienka, ktorá akoby hodila háčik kdesi do môjho vnútra. Akosi sa mi podarilo zahnať ju, ale hneď sa vrátila. Znova som to skúsil – a znova sa stalo to isté. Nečisté myšlienky sa mi vracali, akoby boli priviazané k mojej mysli gumenou šnúrou. Čím silnejšie som ich odmietal, tým nástojčivejšie sa ku mne vracali. Mal som dojem, že bojujem s mračnom múch.
Taký vnútorný zápas som prežíval niekoľko mesiacov, počas ktorých som zomieral od strachu a hanby. Úplne nesprávne som tieto pokušenia pokladal za ťažký hriech. A keďže som sa vtedy veľmi zaň hanbil, prestal som chodiť na spoveď každý mesiac. Začal som sa izolovať. Až po mnohých rokoch som spoznal, že hanba, sebaodsúdenie, izolácia a moje rozhodnutie zrieknuť sa každomesačnej spovede slúžili len a výlučne zlozvyku. Po niekoľkých mesiacoch neúspešného boja s čoraz častejšími pokušeniami som si uvedomil, že už ďalej nevládzem, a dal som si súhlas na sexuálne predstavy. Veľmi rýchlo som upadol do mnohohodinových fantázií na tie témy. Nemal som vtedy ani jeden deň bez nich.
Čoraz viac som sa oddeľoval od spolužiakov, od rodičov i ostatných domácich. Začal som proces svojho odvracania sa od Boha. Čoraz viac ma ovládala vlastnosť všetkých závislých – obrovská neúprimnosť. Prejavovala sa predovšetkým v tom, že hoci som sa až do konca strednej školy dosť často (v istom období dokonca veľmi intenzívne) modlil, prosiac Boha, aby mi „to“ zobral, zároveň som mu svojimi konkrétnymi rozhodnutiami znemožňoval konať. Úkony mojej vôle neodvratne viedli k úteku pred pôsobením milosti a zároveň k závislosti. (Podstatu tejto neúprimnosti som si uvedomil až po svojom oslobodení z aktívnej závislosti po viac ako dvadsiatich rokoch).
Čoskoro potom – bol to začiatok 80. rokov minulého storočia – mi kamarát ukázal na vtedajšiu dobu tvrdú pornografiu. To ma podnecovalo ešte silnejšie ako moje predstavy. Cítil som sa omámený, akoby som vypil pohárik vodky. Tento jediný kontakt vo mne vyvolal veľmi silnú túžbu zadovážiť si ďalšiu pornografiu. A začal som to robiť, pričom som vyhľadával čoraz silnejšie podnety.
Moja izolácia od rovesníkov sa systematicky prehlbovala, avšak na ceste zvykového pôžitkárstva som sa čoskoro začal zúčastňovať na všelijakých súkromných večierkoch, ochutených alkoholom, počas ktorých som mal povrchné sexuálne kontakty s dievčatami. Každý deň som však predovšetkým rozvíjal svoje sexuálne fantázie a pozeral som pornografiu. V takom stave som zotrvával až do konca strednej školy. Vlastne celé tie roky som prežil podľa rovnakej schémy: veľa náruživosti, veľa učenia, málo spánku, veľmi málo čohokoľvek iného.
Veľmi nepríjemné prejavy sprevádzajúce výbuch môjho sexholizmu v šestnástom roku života – bolestné výčitky svedomia, monštruózna hanblivosť, pohŕdanie sebou samým, depresie a rastúci pocit menejcennosti – ma sprevádzali nasledujúcich 21 rokov, do samého konca mojej aktívnej závislosti.
V mysli som sám seba odsudzoval na zatratenie. V tejto slepej uličke som prežíval úplnú samotu. Plakal som a upadal do depresie. Často som si kládol otázku: Čo sa to deje? Veď ešte nedávno som žil čisto... Niekoľkokrát denne som sa rozhodoval, že sa vrátim k životu v čistote, no obvykle už po niekoľkých hodinách som sa vracal k svojmu zlozvyku. Najdlhšie sa mi podarilo vydržať niekoľko desiatok dní, no potom som sa znova ponáral do čoraz dlhších pornograficko-masturbačných období.
Počas mojich veľmi zriedkavých spovedí mi väčšina spovedníkov radila, aby som sa pokúsil častejšie pristupovať k sviatostiam. No ja som každé pokušenie pokladal za ťažký hriech, v dôsledku čoho som sviatosti neprijímal. A keď mi spovedníci vysvetľovali, že samotné pokušenie nie je hriech, neprijímal som to a neprijímal som Eucharistiu pre domnelú stratu posväcujúcej milosti. Neprijímal som ani múdre rady kňazov, ktorí mi ozrejmovali zrejmú skutočnosť, že som sexuálna bytosť a musím svoju sexualitu prijať ako Boží dar. Odvracal som sa od týchto pokynov a obrazne som bičoval sám seba pre každé sexuálne pokušenie, čo napokon viedlo len k narastaniu mojej závislosti.
Po skončení strednej školy v polovici 90. rokov som odišiel na štúdiá do veľkého a vzdialeného mesta. Najprv – bez toho, aby som zanechal svoj zlozvyk – som sa vrhol do víru štúdia. Po niekoľkých mesiacoch som prestal chodiť v nedeľu do kostola a navyše som začal svoju súkromnú vojnu s Pánom Bohom snahou v mnohých osobných rozhovoroch spochybniť rozličné pravdy viery. Prerušil som aj kontakty so všetkými známymi z nášho mestečka. Čoraz zriedkavejšie som chodil aj domov.
Čoskoro som začal vyhľadávať ešte tvrdšiu pornografiu ako tá, čo bola v tej dobe dostupná v časopisoch a filmoch (v 80. rokoch minulého storočia to ešte nebolo také jednoduché ako dnes). Avšak výčitky svedomia, odsudzovanie seba samého, pocit hanby, strach a pohŕdanie sebou samým ma viedli k vyhľadaniu odbornej pomoci u sexuológa. Ale špecialista, ku ktorému som sa dostal, nemal ani potuchy o existencii sexuálnej závislosti a vo všeobecnosti nebol schopný riešiť môj problém. Preto som jeho služby nevyužil.
Počas druhého roku štúdia, ubitý zahanbením, strachom a pocitom prenikavej prázdnoty, ako aj žalostnými stavmi po čoraz častejšom nadmernom pití alkoholu, som sa opäť rozhodol vyhľadať odbornú pomoc. Tentoraz mi iný sexuológ povedal, že všetko je v poriadku, a odporučil mi „malú korektúru konania“ vo forme začatia sexuálneho života. Odvtedy som sa okrem pornografie a sexuálneho fantazírovania oddával aj intenzívnemu rozmýšľaniu o tom, ako túto radu realizovať. Keďže som bol samotár, spôsobovalo mi to určité ťažkosti. Čoskoro som však využil skutočnosť, že som sa páčil jednej z kolegýň. Hoci som s ňou nikdy nemal vzťah, nemilosrdne som ju sexuálne a citovo zneužíval. Dievča po takmer dvojročnom „vzťahu“ so mnou upadlo do hlbokej depresie a prerušilo štúdium. Neviem, aký bol jej ďalší osud.
Pil som čoraz viac. Ešte pred skončením vyššie spomínaného romániku som začal nadväzovať známosti s inými dievčatami, ale s výnimkou jedného sa všetky skončili pri flirte. Tou výnimkou bola dievčina, do ktorej som sa svojím sexholickým spôsobom zamiloval. V tom pocite bola však aj nejaká odrobinka dobra, pretože som zatúžil zmeniť sa k lepšiemu, nezameriavať sa už toľko na seba a stabilizovať svoj život: skončiť so závislosťou, oženiť sa, mať deti a viesť normálny život. Žiaľ, obaja sme sa vrhli na sex takmer od začiatku našej známosti. Takto začalo všetko, čo bolo vo mne dobré, pomaly odumierať a po niekoľkých mesiacoch som opäť pocítil príťažlivosť závislosti na zlozvyku. Pokúšal som sa k nej nevracať, napriek tomu som reagoval návykovo a opäť som začal flirtovať, čím som veľmi zraňoval svoje dievča. Keďže som cítil, že zamilovanosť sa vytráca, kým zlozvyk narastá, použil som metódu „úteku vpred“: požiadal som ju o ruku, dostal som kladnú odpoveď a po niekoľkých mesiacoch sme uzavreli sviatostné manželstvo. Rátal som s tým, že manželstvo ma uzdraví. Žiaľ, degradácia mojej psychiky, citového života a svedomia bola vtedy už veľmi pokročilá. Na jednej strane som od Pána Boha čakal, že manželstvo ma uzdraví, na druhej strane som bol vnútorne veľmi sklamaný a nerobil som nič, aby som to zmenil. Manželke som o svojej závislosti nič nepovedal. Čoskoro po sobáši sa začali prvé problémy súvisiace s mojou neschopnosťou normálne žiť – okrem iného som začal kupovať čoraz viac pornografie (bol rok 1989 a vtedy už tiekla do Poľska širokým prúdom).
Začal som sa cítiť ako v klietke. Manželstvo ma nielenže neuzdravilo, s čím som potichu počítal, ale ma aj oddelilo od sveta iných žien, lebo som sa cítil viazaný manželským sľubom. Svoj hnev som rôznymi spôsobmi prenášal na manželku. V krajných prípadoch som utekal z domu a upadal do niekoľkohodinových, dokonca niekoľkodňových pornograficko-masturbačných záťahov, ktoré spočívali v putovaní medzi miestami, kde sa dalo dostať k pornografii, v jej prezeraní a sebaukájaní. Po návrate k zúfalej manželke som jej tvrdil, že ona je na vine celému incidentu. Samozrejme som jej nepovedal, čo som robil, kým som bol preč z domu, alebo som jej klamal rovno do očí. Hoci ešte nedávno som bol vzorný študent, začal som mať teraz problémy so sústredením a učením sa. Štúdium som skončil neskôr, ako som mal, a potom som nebol schopný rozhodnúť sa pre ďalšiu životnú cestu. Odmietol som ponuky zahraničných štipendií, lebo som cítil, že v cudzom prostredí prekročím ďalšie fázy vývoja svojho zlozvyku a určite stratím svoju ženu. Začal som ďalšie štúdium, no po pol roku som ho prerušil, potom – aj keď mi chýbali prostriedky na živobytie – som začal doktorandské štúdium. Robil som samé zlé rozhodnutia. Zároveň som drasticky zneužíval svoju manželku v mnohých smeroch, zvlášť som ju nútil k úlohe mojej súkromnej prostitútky. Veľmi som jej ubližoval celé tie roky svojej aktívnej závislosti.
Dva roky po sobáši po jednom z mojich zlozvykových dobrodružstiev v konfrontácii s dobrotou mojej manželky čosi vo mne prasklo a prvý raz som jej povedal celú pravdu o sebe. Po prvom šoku mi ponúkla spoluprácu na záchrane nášho manželstva pod vedením odborného psychológa (už boli 90. roky). Ochotne som s tým súhlasil (vtedy som naozaj chcel zanechať svoj zlozvyk) a začal som pravidelne navštevovať známeho psychológa. Prijal som vtedy podmienku, že ak má byť terapia účinná, nemôže byť ani reči o pokračovaní mojich sexuálnych úletov mimo manželstva. Takto som vstúpil na cestu prvej dlhšej absencie od pornografie, masturbácie a nemanželských flirtov. Rýchlo sa dostavili rozsiahle prejavy zanechania zlozvyku: silné bolesti hlavy sprevádzané vracaním, trvalá nespavosť, záchvaty ochromujúceho strachu a paniky, hlboká depresia... všetky tieto príznaky som pokladal len za prechodný dôsledok terapie, s čím môj psychológ súhlasil.
Žiaľ, táto psychoterapia bola uskutočňovaná vo vzťahu ku mne úplne nesprávne. Predovšetkým ten psychológ ma opäť nediagnostikoval ako človeka závislého na sexe. Vôbec som nevedel, prečo, až po niekoľkých rokoch som sa dozvedel, že aj on sám bol sexholikom...
Po dvoch rokoch takejto terapie som sa počas niekoľkodňovej neprítomnosti manželky vrátil k svojmu zlozvyku, pričom som ho ešte prehĺbil o ďalšie rozmery. Menovite som si prvý raz v živote požičal pornografický film. Môj prvý pornograficko-masturbačný záťah po dvoch rokoch abstinencie trval niekoľko dní, no psychológ ho zhodnotil ako niečo celkom normálne... Čoskoro nato som prestal k nemu chodiť.
K ďalšiemu psychológovi som chodil pravidelne nasledujúcich päť rokov. Trpezlivo ma viedol (samozrejme za nemalé peniaze tak ako jeho predchodca), no ja som sa postupne vracal k pravidelnému praktizovaniu svojich zlozvykov, pričom som si vypracoval také formy ich realizácie, aby som ich ukryl pred manželkou i pred celým svetom: pornografiu som pozeral potajomky a pritom som masturboval. Prestávky medzi sexholickými záťahmi sa z roka na rok skracovali...
Tak uplynulo niekoľko rokov, počas ktorých sa môj sexholizmus rozvíjal trochu pomalšie – vďaka môjmu relatívnemu finančnému úspechu. Vtedy som si však nevšimol, že aj moje podnikanie stojí hlavne na tom, že bývalý vzorný žiak a študent vykonáva najmä ťažkú fyzickú prácu. Na ceste sexuálnej závislosti som pochoval všetky svoje talenty...
V tom čase moja manželka otehotnela. Nádej súvisiacu s perspektívou narodenia sa nášho dieťaťa som takmer iracionálne spojil s nádejou vyslobodenia sa zo svojej závislosti. Narodenie potomka malo všetko zmeniť. Keď ma však po jeho narodení zastihli vážne finančné problémy a nemluvňa postihla vleklá choroba, upadol som do ďalšej fázy vývoja svojho zlozvyku – začal som chodiť do striptízových klubov. Po prekročení tejto ďalšej hranice zrádzania manželky som upadol do zúfalstva.
Od môjho finančného krachu sa pornografia a masturbácia stali pre mňa každodennou rutinou. A hoci som všetko robil v úplnom utajení, moje používanie pornografie bolo vtedy už také časté, že som nebol schopný toto tajomstvo ustrážiť – tak manželka ako aj časť rodiny a mojich známych vedeli o týchto mojich kompromitujúcich zvykoch. A aj ja som vedel, že oni vedia. Spočiatku ma to napĺňalo strašnou hanbou, no postupne som si na to zvykol, prestal som si všímať ženine prosby, aby som s tým skončil, a tvrdo som jej dal na vedomie, že ich nebudem brať do úvahy. Pamätám si, že od tej chvíle začalo v citoch mojej ženy niečo umierať.
Postupne som si rozšíril prístup k pornografii cez satelitnú televíziu. Malo mi to zaistiť pravidelnosť pri napĺňaní mojich „potrieb“... A potreboval som čoraz viac a čoraz tvrdšej pornografie – moje predstavy sa čoraz väčšmi uberali smerom k násiliu, vrátil som sa aj k flirtom s mladými ženami, ktorým som vtedy už mohol byť takmer otcom. Morálnu „opicu“ spôsobenú zlozvykom som „liečil“ ďalším jeho skutkom... po roku 2000 sa môj život zmenil na jeden súvislý pornograficko-masturbačný film...
Moja žena ma vtedy začala brať ako nevyhnutné zlo, takmer vôbec so mnou nekomunikovala. Čoraz jasnejšie sa začala objavovať možnosť môjho úplného bankrotu. Pozrel som sa vtedy na seba a na svoj život, ktorý bol úplnou ruinou, a čoraz zreteľnejšie som videl, že som stratil aj zvyšky citov svojej manželky, že som nemal trpezlivosť pre vlastné deti, že som doviedol rodinu k finančnému živoreniu, že som netoleroval vlastných rodičov... Pritom som zapochyboval o akejkoľvek možnosti zmeny svojho správania sa, v nič som neveril, celý svet sa mi javil ako nezmyselné, kruté divadlo. Okrem celý čas prítomných výčitiek svedomia, pohŕdania sebou samým, občasných depresií, liekov a odsudzovania sa som čoraz silnejšie prežíval aj hrozný, ubíjajúci pocit vnútornej prázdnoty...
Ďalej každodenne hltajúc pornografiu som sa dostal k pornografii homosexuálnej a začal som uvažovať, či nemám vstúpiť aj do tohto mora. Veď neraz som počul alebo čítal teórie, podľa ktorých „sa človek realizuje v sexe, a všetky problémy vyplývajú z nerealizovania sa“.
Niekoľko posledných rokov strávených v sexuálnej závislosti bolo pre mňa akoby pomalým hnitím. Dosť často som ako na dlani videl, že moje správanie sa je čoraz hroznejšie, že napriek úsiliu nie som schopný uskutočniť svoje rozhodnutia o zdržanlivosti. Kládol som si otázku: „Čo ma potom čaká?“ A okamžite som si na to odpovedal: ďalšie vystupňovanie zlozvykov, prostitútky, násilie, strata rodiny, bytu, väzenie, nemocnica, smrť... Čoraz častejšie som sa na chvíľu zastavil, aby som sa pozrel na svoj život – a videl som jedno: moje šialenstvo sa ako cestný valec valí celý čas vpred a na jeho ceste nie sú nijaké prekážky. Niet nádeje... Zmocňovalo sa ma zúfalstvo: nemal som pochybnosti o tom, že padnem na samé dno. Ostávala mi len jedna otázka: Kedy sa to stane? ... Bol rok 2003, mal som vtedy 37 rokov a uplynulo 21 rokov od chvíle, keď som ako šestnásťročný natrvalo vstúpil do sexuálneho šialenstva. Nachádzajúc sa na samom dne zúfalstva som čakal na deň, keď mi moje šialenstvo prikáže urobiť veci, ktoré si už nedokážem odpustiť...
Žijúc v očakávaní svojho tragického konca som natrafil na článok, ktorý veľmi hutne hovoril o sexuálnej závislosti. Ten text bol pre mňa akoby osvietením – cítil som, že hovorí presne o mne. Z neho som sa dozvedel, že mám konkrétnu chorobu, že som závislý na sexe, že som sexholik. Čo bolo nesmierne dôležité, v tom článku som sa dozvedel aj to, že pre ľudí ako ja existuje liek – vo forme programu uzdravovania založeného na priekopníckych úspechoch hnutia Anonymných alkoholikov. Hneď som vedel, že je to moja cesta. Objavila sa vo mne nádej, ktorá ma priviedla na cestu uzdravovania zo závislosti – do spoločenstva Anonymných sexholikov.
