Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 6/2008 → História
Svätyňa Panny Márie Guadalupskej sa nachádza v Mexiko City. Je to mohutná metropola, ktorá má vyše 20 miliónov obyvateľov. Obrovské mesto bolo postavené v oblasti náhornej plošiny v nadmorskej výške 2240 m, je obklopené štítmi hôr s výškou asi 6000 m. Nachádzali sa tam tri obrovské jazerá s mnohými ostrovmi.
Aztékovia sa usídlili v tejto doline v prvej polovici 14. storočia na ostrove neďaleko západného brehu jazera Texcoco a založili si tam svoje centrum – hlavné mesto s názvom Tenochtitlan. Tento mestský štát sa veľmi rýchlo rozvíjal, pretože jeho obyvatelia si s veľkou krutosťou a absolutizmom podmaňovali iné kmene. Takto sa Aztékovia stali jedinými vládcami v celej oblasti vďaka tomu, že svoj silný štát a civilizáciu stavali na „krvi“ desiatok tisíc ľudí.
Odhaduje sa, že keď roku 1519 dobývali Mexiko španielske vojská pod vedením Hernanda Cortésa, v tridsiatich ôsmich provinciách tohto štátu bývalo asi 10 miliónov Indiánov. Samotné hlavné mesto Tenochtitlan (dnes Mexico City) malo dvestotisíc obyvateľov. Španieli boli očarení jeho vzhľadom. Aztékovia vytvorili civilizáciu na vysokej úrovni, ale v niektorých oblastiach boli zaostalí. Nepoznali koleso, zákony fyziky, oblúkovú klenbu. Vládol tam skutočný kult astrológie, mágie a najrôznejších povier. Profesionálne sa tomu venovala a tieto praktiky mágie vykonávala špeciálna kasta kňazov. Vlastne títo kňazi – mágovia vytvorili najstrašnejšie a najbarbarskejšie náboženstvo, v ktorom zjavne pôsobila diabolská moc. Aztékovia sa snažili nakloniť si množstvo bohov a bohýň, ktorými podľa nich boli prírodné sily: slnko, mesiac, dážď, vietor, ohe?, atď. Vybudovali stovky svätý? – pyramíd, kde nepretržite obetovali ľudí. Verili, že len takto privolajú dážď, zabezpečia si každodenný východ slnka, uchránia sa pred morom, hladom a inými nešťastiami. Aztékovia sa považovali za „ľudí slnka“, teda národ, ktorý si vyvolil nenásytný boh Huizilopochtli. Mysleli si, že musia bohom dávať pokrm z ľudskej krvi. Obetovali najčastejšie otrokov alebo vojnových zajatcov. V centre mesta Tenochtitlan ukončili roku 1487 stavbu hlavnej svätyne v tvare zdvojenej pyramídy, zasvätenej bohu Huizilopochtliovi a bohu dažďa Tlalocovi. Pri jej otvorení počas asi štyroch dní bolo rituálne zavraždených približne dvadsaťtisíc zajatcov. Dlhovlasí kňazi kamenným nožom roztínali hrude živých obetí a vyberali bijúce srdce, ktoré vydvihli k slnku na znak obety a zmierenia. Zachovala sa aj aztécka ikonografia, ktorá znázorňuje tento hrôzostrašný rituál. Pretože aztécke božstvá si vyžadovali tisícky obetí, vznikli takzvané kvetinové vojny, čiže lapanie (doslova zbieranie) ľudí iných národov, aby ich mohli každý mesiac obetovať najdôležitejšiemu bohu, ktorým bol „operený had“.
Aztékovia používali ešte hrôzostrašnejšie spôsoby obetovania ľudí. V knihe M. Meyera a W. Shermana The Course of Mexican History sa dočítame, že na začiatku 14. storočia bojovali ako žoldnieri Coxcoxa, vládcu mesta Culhuacan, ktoré ležalo na južnom brehu jazera. Keď dobyli blízke mesto Xochimilco, poslali Coxcoxovi ako dôkaz víťazstva osemtisíc ľudských uší. Coxcox súhlasil, aby z jeho dcéry urobili aztécku bohyňu. Bez otcovho vedomia princeznú zaživa stiahli z kože a obetovali ju. Neskôr Aztékovia pozvali Coxcoxa na hostinu, ktorú usporiadali na jeho počesť. S hrôzou zistil, že jeden z tanečníkov, ktorý ho mal zabávať, má na sebe „oblečenú“ kožu jeho dcéry. Coxcox sa nahneval, zozbieral vojsko a rozprášil barbarov. Aztékovia často praktizovali sťahovanie z kože zaživa počas prinášania ľudských obetí bohu Xipe Totek. Vrcholom rituálneho barbarstva bol kanibalizmus. Konzumovali telá obetí a považovali to za božský rituál a výraz najvyššieho, skutočne kráľovského vyznamenania. Roku 1519 kráľ Aztékov Montezuma ponúkol Cortésa počas jeho prijatia na znak osobitnej pohostinnosti jedlom z ľudských sŕdc.
Aztécky rituál vyžadoval kvôli riadnemu zadosťučineniu bohom od obetí čo najväčšie utrpenie. Počas sucha obetovali bohu dažďa Tlalocovi deti. Pred usmrtením im vytrhali nechty, aby pretieklo čo najviac sĺz, pretože len vďaka slzám mohol boh dažďa zoslať vytúžený dážď.
Barbarské náboženstvo a civilizácia Aztékov boli zničené v rokoch 1519 – 1520 hŕstkou španielskych rytierov, 550 ľudí a 15 koní, ktorým velil kapitán Hernando Cortés. Španieli sa vylodili na polostrove Jukatan a išli pozdĺž pobrežia. Indiánske národy, ktoré už mali dosť krvavého teroru a vlády Aztékov, sa pripojili ku Španielom, aby spoločne dobyli hlavné mesto Tenochtitlan. Zvesť o blížiacich sa vojskách bielych ľudí na koňoch nahnala strach poverčivým Aztékom a hlavne ich kráľovi Montezumovi, ktorý veril, že roku 1519 sa vráti legendárny kráľ – boh. Cortéz vstúpil do Tenochtitlanu 8. novembra 1519 a kráľ ho privítal ako očakávaného boha. Španielov ubytovali v najkrajších palácoch. Po šiestich mesiacoch pobytu v meste tam Cortés ponechal 140 svojich žoldnierov a s ostatnými sa vydal na pobrežie Veracruz, aby tam zúčtoval so vzbúreným vojskom Narvaeza. Cortes rozdrvil protivníka a porazení žoldnieri ochotne posilnili jeho oddiely. Zatiaľ Aztékovia podnietili v Tenochtitlane vzburu proti Španielom. Keď Cortés dotiahol do hlavného mesta, prebiehal tam urputný boj. 30. júna 1520 sa pod rúškom noci dali Španieli na ústup z mesta. Len časti vojska sa podarilo ujsť, ostatní buď zahynuli v boji, alebo boli obetovaní bohom v aztéckych svätyniach. Po prehratom boji Cortés zostavil svoje oddiely a posilnený o stotisíc indiánskych spojencov vtrhol v máji 1521 do hlavného mesta Aztékov. Tenochtitlan dobyli po ťažkých bojoch 13. augusta 1521. Jedným z prvých rozhodnutí dobyvateľov bolo zničenie hrôzostrašných svätý? aztéckych božstiev. Na mieste najväčšej svätyne „opereného hada“ vznikol kostol Santiago de Tlaltelolco. Katolícki misionári sa vydali na toto územie, aby otvárali katolícke kostoly, školy, sirotince, nemocnice. Avšak pohanské zvyky, ktoré boli hlboko zakorenené v ľuďoch, spôsobili, že tam bolo pomerne málo kandidátov na prijatie kresťanstva. Situácia sa radikálne zmenila až po zjaveniach Panny Márie na vrchu Tepeyac roku 1531.
