Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 2/2006 → svätosť
Atentát sa stal 13.mája 1981 v deň 64. výročia prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime. Historici a odborníci na fatimské zjavenia tvrdia, že hodina i minúta boli rovnaké. Svätý Otec počas vyhlásenia Hyacinty a Františka za blahoslavených vo Fatime uverejnil hlavný obsah tretieho Fatimského zjavenia.
„Podľa vyjadrení pastierikov,“ vysvetľoval kardinál Sodano, „čo naposledy potvrdila aj sestra Lucia, do bieleho oblečený biskup, ktorý sa modlí za všetkých veriacich, bol pápež. Taktiež to bol pápež, ktorý s námahou kráča ku krížu uprostred mŕtvych tiel mučeníkov (biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a veľkého počtu ostatných veriacich) a padá zasiahnutý strelami ako mŕtvy.“
Ján Pavol II. počas hospitalizácie na klinike Gemelli poprosil biskupa Hnilicu, aby mu doručil všetky dokumenty súvisiace so zjaveniami vo Fatime. Pápež celú dokumentáciu dôkladne preštudoval. Keď odchádzal z nemocnice, biskupovi Hnilicovi povedal: „Pochopil som, že jedinou záchranou sveta pred vojnou a ateizmom je obrátenie v zmysle fatimského posolstva.“
Len tri mesiace po atentáte, presne 15. augusta 1981 sa pápež stretol s veriacimi na Námestí svätého Petra. Vtedy povedal: „Stal som sa znova dlžníkom najsvätejšej Panny a všetkých svätých patrónov. Či možno zabudnúť, že udalosť na Námestí svätého Petra sa stala v ten deň a v tú hodinu, keď sa v portugalskej Fatime oslavovalo šesťdesiate štvrté výročie zjavenia Kristovej Matky jednoduchým dedinským deťom? Všetko, čo ma v ten deň stretlo, považujem za neobyčajnú materinskú starostlivosť a ochranu, ktorá bola mocnejšia ako smrtonosná guľka.“ Neobyčajne zaujímavú interpretáciu o nevydarenom atentáte na Svätého Otca sme počuli z úst samotného Aliho Agcu. Ján Pavol II. ho navštívil v rímskom väzení Rebibbia. Počas rozhovoru s pápežom sa atentátnik čudoval, ako je možné, že sa zachránil. Bol si istý, že mieril dobre. Vedel, že strela bola smrteľná, no napriek tomu ho nezabila. Prečo? Zvedavo sa pýtal pápeža: „Všetci hovoria o Fatime. Čo je to Fatima?“
Ján Pavol II. spomína: „Na Vianoce roku 1983 som navštívil atentátnika vo väzení, dlho sme sa rozprávali. Ako všetci vravia, Ali Agca je profesionálny vrah. To znamená, že atentát nebol jeho iniciatívou, že to vymyslel ktosi iný, že ho ktosi poveril. V priebehu celého rozhovoru bolo jasné, že Alimu Agcovi nedala pokoja jedna otázka: ako sa mohlo stať, že atentát sa nevydaril? Veď urobil všetko potrebné, nezabudol ani na najmenšiu vec svojho plánu. A predsa obeť unikla smrti. Ako sa to mohlo stať? A zaujímavá vec... tento nepokoj ho priviedol k problému náboženstva. Pýtal sa, ako to vlastne je s tým fatimským tajomstvom? V čom spočíva? To bol hlavný bod jeho záujmu, predovšetkým to sa chcel dozvedieť. Je možné, že jeho zvedavé otázky znamenali, že si uvedomil, čo je skutočne dôležité. Zdá sa mi, že Ali Agca pochopil, že nad jeho schopnosťami strieľať a zabíjať je vyššia moc. Začal ju väčšmi vyhľadávať a prajem mu, aby ju našiel.“ Atentát na Svätého Otca sa stal presne na výročie prvého zjavenia Panny Márie vo Fatime 13. mája 1917. Panna Mária vtedy vyzývala všetkých ľudí: „Prišla som napomenúť ľudstvo, aby sa obrátilo a robilo pokánie za svoje hriechy.“ Fatimské zjavenie je jasné a jednoznačné: aby sa ľudstvo zachránilo od záhuby (sebazničenia), je nutné jeho obrátenie a návrat k Bohu. Na prvé výročie atentátu 13.mája 1982 išiel pápež na púť do Fatimy, aby sa poďakoval za zázračnú záchranu života. Pri tej príležitosti povedal: „Tie dva dátumy (13. 5. 1917 a 13. 5. 1981) sa stretli takým spôsobom, že som pochopil, že som sem osobitne pozvaný. A tak som dnes prišiel. Prichádzam preto, aby som na tomto mieste poďakoval Božej prozreteľnosti... Jedna ruka mierila zbraňou a druhá zmenila smer guľky.“ Svätý Otec vtedy pripomenul, že prišiel do Fatimy preto, „aby som ešte raz v mene celej Cirkvi vypočul posolstvo, ktoré pred 65-timi rokmi zaznelo z úst našej Matky, ustarostenej o osud svojich detí. Dnes je to posolstvo ešte aktuálnejšie a naliehavejšie ako kedykoľvek predtým. Ako nehľadieť bez obáv na vlnu sekularizmu a bezuzdnej voľnosti, ktoré tak vážne ohrozujú základné hodnoty kresťanských zásad?“ Dramatickými slovami pápež vyjadril svoju bolesť, „že výzva na pokánie, obrátenie a modlitbu sa nestretla, ani sa nestretá s takou odozvou, ako by sa mala. Ó, Nepoškvrnené Srdce,“ volal Svätý Otec, „pomôž nám premôcť hrôzy zla, ktoré visia nad ľudstvom a zatvárajú mu cestu do budúcnosti.“ V Čenstochovej 19. júna 1983 sa Svätý Otec počas jasnohorského apelu (pozn. prekl: každodenná modlitba k Panne Márii o ochranu Poľska) modlil: „13. mája prešli dva roky od toho popoludnia, keď si mi zachránila život. Bolo to na Námestí svätého Petra. Tam počas generálnej audiencie na mňa mierila strela, ktorá ma mala zabiť. Pred rokom 13. mája som bol vo Fatime, aby som sa poďakoval a vyjadril ti svoju dôveru. Dnes chcem tu na Jasnej Hore zanechať ako ďakovný dar viditeľný znak tej udalosti, prestrelený pás reverendy. Tvoj veľký ctiteľ, prímas Poľska, kardinál Hlond na smrteľnej posteli povedal: ,Víťazstvo – keď príde – príde skrze Máriu.‘ Totus tuus. A viac už nedodám.“ Ján Pavol II. v knihe Prekročiť prah nádeje (str. 125 – 126) napísal: „A čo povedať o troch portugalských deťoch z Fatimy, ktoré zrazu, v predvečer výbuchu Októbrovej revolúcie (tzv. Veľká októbrová socialistická revolúcia v Rusku, ktorá roku 1917 otvorila dvere pre šírenie komunizmu do celého sveta – pozn. prekl.) počuli slová: ,Rusko sa obráti‘ a ,Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí‘...? Tieto predpovede si nemohli sami vymyslieť. Nepoznali dejiny ani zemepis a ešte menej sa vedeli orientovať v sociálnych hnutiach a vo vývoji ideológií. A predsa sa udialo presne to, čo dopredu ohlásili. Azda aj preto bol povolaný pápež z ,ďalekej krajiny‘, azda preto bol potrebný atentát na Námestí svätého Petra práve 13. mája 1981, v deň prvého výročia zjavenia vo Fatime, aby sa všetko toto stalo priehľadnejšie a pochopiteľnejšie, aby hlas Boha, ktorý v dejinách človeka rozpráva prostredníctvom ,znamení časov‘, sa ľahšie počul a a mohol byť pochopený. Je to teda Otec, ktorý ustavične pracuje, a je to Syn, ktorý tiež pracuje, a je to neviditeľný Duch Svätý, ktorý je Láska, a ako Láska je neustálou stvoriteľskou, spásnou, posväcujúcou a oživujúcou činnosťou.“
Vo Fatime Panna Mária prosila, aby jej Svätý Otec zasvätil celý svet a Rusko. Svoju prosbu zopakovala 13. júna 1929, keď sa zjavila sestre Lucii v Tuy: „Nadišla chvíľa, keď Boh žiada Svätého Otca, aby s biskupmi celého sveta zasvätil Rusko môjmu Nepoškvrnenému Srdcu s nádejou na záchranu práve prostredníctvom môjho Srdca.“ Ján Pavol II. túžil celým srdcom splniť toto prianie Ježišovej Matky. Preto spoločne so všetkými biskupmi začal prípravy na uskutočnenie slávnostného aktu zasvätenia celého sveta a Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie na 25.marec 1984. V tento pamätný deň na Námestí svätého Petra v Ríme Svätý Otec pri soche Panny Márie Fatimskej, ktorú na túto príležitosť priviezli, vykonal akt zasvätenia, ako o to prosila Nepoškvrnená. V ten istý deň biskupi vo všetkých diecézach na svete mali to isté vykonať spolu so svojimi kňazmi a veriacimi. Všetci intuitívne cítili, že táto udalosť zmení dejiny sveta. Ján Pavol II. vykonal toto zasvätenie, aby bola premožená moc zla, ktoré ohrozuje celé ľudstvo: „Sila tohto zasvätenia,“ povedal Svätý Otec, „trvá naveky, zahŕňa všetkých ľudí, kmene a národy, premáha všetko zlo, ktoré duch temnosti roznecuje v srdci človeka a jeho činoch, ako sme toho svedkami v našich časoch... Zasväcujem ti, ó, Matka, svet, všetkých ľudí a všetky národy a vkladám ich do tvojho materinského srdca. Ó, Nepoškvrnené Srdce! Pomôž nám zvíťaziť nad hrôzami zla, ktoré sa tak ľahko zakoreňuje v srdciach dnešných ľudí – zla, ktoré so svojimi nesmiernymi následkami už zavislo nad našou súčasnosťou a chce zahatať cestu budúcnosti.“ Po tomto akte odovzdania sveta a Ruska Márii, Matke Cirkvi, Svätý Otec odovzdal fatimskému biskupovi vzácny dar so slovami: „Toto je náboj vybratý z môjho tela 13. mája 1981. Druhý sa stratil niekde na Námestí svätého Petra. Tento náboj nepatrí mne, ale tej, ktorá bdela nado mnou a zachránila ma. Zoberte ho teda do Fatimy a uložte ho do svätyne na znak mojej vďaky najsvätejšej Panne Márii ako svedectvo veľkých Božích skutkov.“ Náboj umiestnili do koruny sochy fatimskej Panny Márie. Deň zasvätenia celého sveta a Ruska najsvätejšej Matke sa stal prelomovým v dejinách ľudstva. V krátkom čase zanikol Sovietsky zväz, historicky prvé ateistické impérium zla, ktoré chcelo za každú cenu zničiť kresťanstvo. Keď v Sovietskom zväze nastúpil k moci Michail Gorbačov, začali sa zmeny pod názvom perestrojka, ktoré viedli po niekoľkých rokoch k úplnému zániku celého komunistického systému. Sovietsky zväz sa rozpadol, mnohé krajiny vrátane Slovenska získali nezávislosť a veriacim bolo vrátené právo na praktizovanie svojej viery. Sme svedkami veľkého zázraku Božej Matky, zázraku predpovedanému vo Fatime. Ďalšie udalosti v roku 1989 priniesli tak v Sovietskom zväze, ako aj v mnohých krajinách východnej Európy zánik komunistických režimov, ktoré šírili ateizmus. Avšak útoky na Cirkev a kresťanov a ich utrpenie v iných častiach sveta tým neustali. Ak aj útok z 13. mája 1981, o ktorom hovorí tretie fatimské tajomstvo zo začiatku 20. storočia, patrí do minulosti, výzva na obrátenie a pokánie si aj dnes naďalej zachováva svoju aktuálnosť. Keď nám Mária odovzdáva svoje posolstvá, mimoriadne prenikavo rozoznáva znamenia časov, znamenia našich časov. Jej naliehavé výzvy na pokánie nie sú ničím iným ako prejavom jej materinskej starostlivosti o osud ľudskej rodiny, ktorá potrebuje obrátenie a odpustenie.
