Autor: Świadectwo,
Milujte sa! 2/2006 → Hnutie čistých sŕdc
Mám dvadsaťpäť rokov a žijem v Nemecku.
Bol som vychovaný a vyrastal som v katolíckej rodine. Už v ranom detstve ma naučili modliť sa a spolu s rodinou som chodil na nedeľné sväté omše. Pristúpil som k prvému svätému prijímaniu a bol som na birmovke.
Dokonca som sa stal miništrantom v rodnej farnosti. Môj život sa opieral o Boha. Chodil som do kostola, no teraz sa mi zdá, že moja vtedajšia viera bola povrchná a často som bol na svätej omši len preto, aby som si splnil povinnosť. Ako štrnásťročný som odišiel spomedzi miništrantov, lebo sa objavili úplne iné záujmy.
Začalo sa moje chodenie na rôzne akcie, diskotéky, na ktorých nikdy nechýbal alkohol. V tom čase ma očarila rocková hudba, relaxoval som pri nej, ale spôsobovala aj to, že som býval podráždený. Keď som vypil nejaký alkohol, mal som lepší pocit, cítil som sa vtedy slobodný, strácal sa smútok, zabúdal som na problémy. Alkohol v tom čase stál v hierarchii mojich hodnôt na prvom mieste, a aj preto som sa čoraz častejšie zúčastňoval všelijakých „osláv“. Táto záľuba spôsobila, že som bol v neustálom konflikte s rodičmi, ktorým sa nepáčilo, čo som robil.
Ako šestnásťročný som začal brať drogy. Chodil som na festivaly rockovej hudby, kde bolo možno aj celé tri dni byť pod ich vplyvom. Počúval som čoraz tvrdšiu hudbu, vlastne sprevádzala ma už vždy a všade. Alkohol a drogy ma úplne ovládli. Dokonca aj počas prestávok vo vyučovaní sme si so spolužiakmi dovoľovali brať ich.
Sedemnásťročný som bol už pokročilým narkomanom, môj život sa stal veľkou zábavou a stálym hľadaním drog. Čoraz väčšmi som zneužíval dievčatá a zraňoval ich. V takom stave som dokonca dokázal ísť v nedeľu do kostola a z času na čas tam odrapotať nejakú modlitbu. Všetko len preto, aby som doma nevyvolával hádky a aby som si uspokojil svedomie. Občas som sa zamýšľal, čo zo mňa bude, keď budem mať tridsať rokov, keď už dnes vediem taký „dospelý“ život, no nedokázal som sa zriecť nastúpenej cesty. Často som si opakoval, že treba využiť život, lebo je len jeden. Táto fráza spôsobovala, že v očiach svojich kamarátov som sa stával veľmi „charizmatickým“. No sám som vedel, že takýto postoj ma vzďaľoval od skutočného života. Pre iných som bol ktosi veľký, ale bola to len maska, moje vnútro bolo plné zúfalstva a nespokojnosti. Nevedel som však, čo iné by som mohol v živote robiť. Sám pred sebou som sa ospravedlňoval, že takto žijú mnohí ľudia.
Roku 1996 som spolu s bratom navštívil nášho uja, ktorý žije v Poľsku. Pamätám sa, že nám veľa hovoril o Bohu a viere, o zázrakoch a svätcoch, hovoril aj o pútiach do Medjugoria. Nedokázal som to počúvať, lebo sa mi zdalo, že nie som schopný pochopiť svoj život, naozaj som sa uzavrel pred Pánom Bohom. Aj moja mama veľa rozprávala o Medjugorí, lebo veľmi chcela, aby sme tam s bratom išli. Rozprávala o tom toľko, že napokon sme sa rozhodli cestovať tam.
Bolo to v lete roku 1997. Nastúpili sme do autobusu plného mladých ľudí a cestovali sme do Medjugoria. Počas cesty odznelo mnoho modlitieb a spevov. Všimol som si, že táto mládež sa dokáže radovať srdcom a priam žiari Božou láskou. Táto atmosféra ma začala zaujímať, modlitby a piesne sa začali dotýkať môjho srdca. Vtedy som povedal: „Panna Mária, ak je pravda, že sa zjavuješ, tak môžeš zmeniť aj môj život.“ Chcel som zakúsiť takúto inú radosť a rozhodol som sa prežiť celý program púte. Keď sme došli do Medjugoria, išiel som si obzrieť dedinu a pocítil som v sebe maličkú radosť z toho, že som tu prišiel.
Celý týždeň sme sa veľmi veľa modlili a počúvali svedectvá. Pocítil som, že musím radikálne zmeniť svoj život. Lebo len Boh môže vyriešiť moje problémy. Božia radosť začala napĺňať moje srdce a po spovedi ho úplne ovládla. Stretol som milujúceho Boha, ktorý prijal všetky moje hriechy, a pocítil som obrovskú úľavu. Mal som šťastie zažiť v Medjugorí veľmi radostné spoločenstvo.
Po návrate domov sme sa spolu s bratom zmierili s rodičmi a začali sme sa spolu modliť ruženec. Teraz môžem povedať, že sa mi podarilo zanechať svoj starý život a ten nový čoraz plnšie staviam na evanjeliu, na viere a na Máriiných posolstvách. Dnes môžem povedať, že som šťastný a že ma napĺňa Božia láska a radosť. Kedysi som sa túlal po iných cestách, vidím však, že skutočnú radosť dáva kráčanie po Božích chodníkoch. Keď sa pozerám na svoj predošlý život, vidím, ako veľmi ma diabol zaslepil: tvrdou hudbou, alkoholom a drogami. Ďakujem Bohu a Márii, že ma zachránili z diablových rúk. Na záver sa chcem obrátiť na všetkých rodičov a starých rodičov, ktorých deti a vnuci sú na zlej ceste: modlite sa za nich. Moji rodičia a niekoľko ich známych sa celý rok modlili za mňa a za môjho brata. Boli vyslyšaní. A všetci, ktorí veria, budú vyslyšaní. Sám som sa presvedčil, že Boh je všemohúci a robí zázraky skrze Máriu.
