Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 1/2006 → Veda a viera
Ježiš zomrel na kríži v piatok o tretej popoludní. O tri hodiny sa mal začať židovský sviatočný deň sabat. Židovský zákon zakazoval umyť mŕtve telo počas sabatu. Navyše telá tých, ktorí boli popravení ukrižovaním, museli byť pochované v ten istý deň. Nesmeli zostať na kríži cez noc. Preto keď Ježiš zomrel, ostávali iba tri hodiny na to, aby pripravili a uskutočnili jeho pohreb.
Predtým však Jozef z Arimatey musel ísť do pevnosti Antónia, aby získal Pilátov súhlas vziať Ježišovo telo, a potom sa vrátiť na Golgotu s rímskym stotníkom, ktorého povinnosťou bolo overiť Ježišovu smrť. Nemali čas, aby telo umyli. Trvalo by to príliš dlho, ak by vykonali všetko podľa predpisov zákona. Pohreb sa musel uskutočniť pred začiatkom sabatu.
Evanjelium hovorí, že Jozefovi z Arimatey pri tom pomáhal Nikodém, ktorý so sebou priniesol okolo sto libier myrhy a aloe. Zobrali Kristovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. „V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko“ (Jn 19, 41–42).
Zavčas ráno v prvý deň po sabate (v nedeľu) sa apoštolovia Peter a Ján dozvedeli od Márie Magdalény, že Ježišovo telo už nie je v hrobe. Bežali k hrobu, ale Ján prišiel prvý. Keď sa nahol, videl na zemi ležať plachty, ale dnu nevošiel. Potom prišiel aj Šimon. Vošiel do hrobu a videl plachty a šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Nebola pri plachtách, lež „osobitne zvinutá na inom mieste“. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý a „videl i uveril“ (Jn 20, 3–8).
Ján uveril v zmŕtvychvstanie vo chvíli, keď videl plachty, do ktorých bolo zavinuté Ježišovo telo. Boli neporušené. Ich stav svedčil o tom, že ich nikto nerozvinul a neodniesol telo a že telo nejakým záhadným spôsobom „prešlo cez“ látku.
Evanjelisti Matúš, Marek a Lukáš hovoria, že Ježišovo telo bolo zabalené do plátna (sindon). Lukáš tvrdí, že Peter videl v hrobe „plachty“ (othonia), ale sa nezmieňuje o šatke. Ján však spomína „plachty“ (othonia) a „obal“ (enteligmenon), ktorý pokrýval Ježišovo telo. V hrobe teda bolo nejaké plátno ako aj šatka (po grécky: soudarion).
Podľa talianskeho vedca Gina Zaninottiho pochádza grécky výraz „soudarion“ z aramejského slova „sodara“, ktoré označuje „plátno“ rôznych rozmerov, a ktoré sa používa na rôzne účely. Plachta (alebo šatka), do ktorej bolo zabalené Ježišovo telo, bola dlhá asi 4,3 m a široká asi 1,1 m. Táto šatka („sodara“) zakrývala hlavu a celé telo. Jedna polovica ležala pod telom, zatiaľ čo druhá bola preložená cez hlavu a pokrývala vrchnú časť. Takto zakryté telo bolo ovinuté dvoma plátenými pruhmi kolmo k hlavnej „sodare“. Hlava a chodidlá neboli prekryté kolmými pruhmi.
Potom, čo vzkriesené telo „prešlo cez“ pohrebné rúcho, plátno spadlo na zem, lebo ho už nemalo čo držať. Iba šatka („sodara“), ktorá pokrývala celé telo, si zachovala svoj tvar, pretože ju spevnili zaschnutá krv a pot a tiež preto, že bola mimo kolmých pruhov. Takto teda chápe profesor Zaninotti zmysel tejto nejasnej vety v Jánovom opise zmŕtvychvstania: „Šimon Peter [vošiel do hrobu]. Videl tam položené plachty aj šatku („sodara“), ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste“ (Jn 20, 7).
Pohľad na toto pohrebné rúcho, z ktorého Ježišovo telo záhadne zmizlo, bol natoľko presvedčivý, že Ján uveril v zmŕtvychvstanie, hoci ešte nevidel zmŕtvychvstalého Krista.
